Sedíš v kúte opustená bez smiechu,
iba v duši s pocitom hriechu
a nešťastná slza sa ti po líci kotúľa.
Chcela by si vrátiť čas a nepretrhnúť medzi vami ten zvláštny vlas.
Vlas, ktorý vás dvoch spájal...
No čas sa nedá vrátiť späť a ani uzol sa nezauzlí hneď.
No ty veríš, že ti odpustí,
že ťa iba tak neopustí.
Cítiš za sebou tmavý tieň...
Neveríš, že ešte budeš niekedy šťastná,
cítiš sa tak hrozne prázdna.
Neveríš, že ešte niekedy uvidíš svetlo,
bojíš sa, že budeš ponorená v temnote kde každé šťastie zvädlo.
Aj posledná nádej od teba bočí,
keď sa zahľadíš do tých sklamaných očí...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Také, zvláštne prirovnania