Lietam vo vetre...“ Hej vietor, utíšiš sa, nemraz moju pokožku a privej mi naspäť plášť môjho milého“. Štípeš ma, tneš do boľavej rany, krv kvapká pomaly na zem. Kvapka dopadá a špliecha na všetky rastlinky. Tma ma už nedesí, sadnem si na strom a sledujem veľké sovie oči. „ Ty sa máš“. Nerozumie mi, otočí hlavou a nevšíma si ma. Nahmatám akýsi list a priložím na ranu. Tá sa zázračne zacelí a ja snívam ďalej.
Chvalabohu, že tie obrovské kovové zubiská už odišli. Prečkám tu do rána alebo si zalietam s netopiermi. Ponaháňame neskorých opilcov a urobíme si vlasový žúr alebo poletím na mesiac a budem hľadám Malého princa a jeho líšku .
Zábavne, také večerné nič nerobenie. Sledovanie žmurkajúcich lámp, žiarivých mačacích očí a možno aj jazýčkov...Bozkávajúci sa párik. Nežné hladenie dlaní a horúčkovité telá, ktoré sa pletú navzájom....
“Jéé tam je pes...ktorý breše a určite nehryzie...“Tak si Bodrík, daj odchod“.
Čo môžem ešte sledovať? Čo sa deje za oblokmi? „ Niéé, to je nudné“. Ani strieľajúci zabijaci ma nenadchnú. Naháňačiek bolo dosť. Letím ďalej...opustená ulica, čierne výklady. Kuknem za roh...“Škoda, aj zmrzlinár si zbalil sladkú dobrotu“.
Dám si ja pokoj, zájdem na kus reči k hviezdičke z mliečnej dráhy, pokiaľ sa nezmení na ranné kaka a pokúsim sa opäť zostúpiť na zem do mojej sladkej postieľočky. Tak dobrú noc
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár