Keď niekto povie, že je krásne, keď ste s človekom, ktorý umiera, nie je to tak.
Myšlienka je síce krásna, ale skutočnosť je úplne iná. Každý kto to zažil, to dosvedčí. V pozadí nehrá dojímavá smutná pesnička, rodina nedrží umierajúceho nežne za ruku s očami plnými sĺz a umierajúci neleží pokojne s jednou rukou položenou na hrudi a nelúči sa, či už slovami alebo očami, a keď naposledy vydýchne, nie je cítiť ako jeho duša slobodne opustila telo a vydala sa hore, za svetlom, mierom, za rodinou, ktorá to už má za sebou, a samozrejme za večným pokojom.
Smrť je niečo reálne, nekompromisné. Najreálnejšie. Neuchopiteľné, avšak isté. Smrť si nevyberá. Je jedno, kto je aký počas života. Milý, úprimný, klamár, zločinec, či altruista. Je to jedno. Ak sa jej chce prísť, príde. Nie je to kostlivec v čiernom rúchu s kosou v, nazvime to, ruke. Ani padlý anjel s čiernymi potrhanými krídlami, ktorý vás pobozká jedovatými perami. Je to niečo neviditeľné, ale citeľné. Nemá tvar, nedá sa ju opísať. Každý si ju predstavuje ináč.
Smrť sa rada zahráva. S niekým sa hrá dlhý čas, kde-tu pošteklí a nechá sa pocítiť. Nechá ho zaživa hniť, najprv vo vnútri, potom i zvonku. Vráti sa po týždňoch, mesiacoch, ba i rokoch. Inokedy zase chce zažiť trochu adrenalínu a zjaví sa ako blesk z jasného neba. Potrebuje sa pripomenúť. Že ona je vládca. Vládca nášho života. Že ona je vlastne život.
Čo je lepšie? Umierať doma alebo v nemocnici? Alebo niekde inde. Umrieť na tvrdej posteli, obklopený cudzími ľuďmi, neidentifikovateľnými prístrojmi, napáchnutý nemocničným smradom. A či doma, vo svojej vyležanej posteli, obklopený rodinnými príslušníkmi a vôňou domova. Samozrejme, aj v nemocnici či inom ústave môže byť rodina s umierajúcim. Tí len tíško s vyplakanými očami očakávajú niečo. Ju.
No myslím si, že to nie je také jednoduché. Smrť som nevidela, ale videla som, čo dokáže a spôsobí.
V spoločnosti je vytvorený mylný obraz umierania a smrti. Je banalizovaná. Médiá to azda najviac podporujú. Horory alebo nezmyselné zaspávania. Určite sa už stalo, že tak niekto odišiel, krásne privrel oči alebo sa mu len zastreli, bez bolesti, bez ničoho a s pokojom si odletel do neba s visutými záhradami, vodopádmi, kde sa prevaľujú chuchvalce obláčikov a anjelikovia hrajú na harfách. Asi aj ano.
Rakovina je sestrou smrti. Ani tá si veru nevyberá. Rakovina obžiera vnútro tela, ani keď o tom nevieme. Zmena môže prísť pomaly, ale aj rapídnou rýchlosťou. Vybrala si rapídnu rýchlosť. V priebehu roka nedokázal chodiť. Od zeme len palička, guľa – koleno, a ďalšie paličky. Nemocnice ho nechceli vziať. Ani nechcel už. Vzdal to. Nadobro.
Vidieť bol iba výraz v očiach, ktorý ešte žil, pokým telo umieralo. Oči vraveli len jedno, zbavte ma bolesti, zbavte ma toho, čo ma zožiera zaživa. Chcem odísť, chcem preč! Nechcem už žiť. Stiskom ruky sa lúčil, akoby kosťou.
Ani nebojoval. Až na pokraji, trošku. Bál sa. V mojich očiach to bol odvážny človek, ale aj tak. Smrť si každého nájde, nech je kdekoľvek. A bude umierať sám a hocijako si želá smrť, v tej chvíli chce iba prežiť. Bojuje, snaží sa, pretože to je prirodzený pud každej živej bytosti. Možno vidí nad sebou svojich blízkych, ale nevníma. Tento boj prežíva sám, sám vo svojej hlave, v každej bunke svojho schátraného tela. Nebol, bol, nebol pri sebe.
Ja som nevládala. V miestnosti ju bolo cítiť. Dýchal ako ona. Lebo si ho už brala, dotýkala sa ho svojim ničím, iba ak svojím dychom. Liezla každému pod kožu.
Bál sa, plakal, živá mŕtvola. Celé dni bolesti, keď si človek pomyslí že smrť je vykúpenie. Ale v posledných hodinách, minútach a sekundách – nie je! Volal tam hore, že už ide. A čo zmôžu ostatní okolo? Nič. Môžu sa len prizerať. Ľutovať. Plakať. Či modliť sa? Áno, aj k tomu v posledné minúty jeho života došlo. Nech už netrpí! KRIČALA by som, VRIESKALA!!!
Nádych. Výdych. Pomalšie. Nádych. Výdych. Ešte neskôr, nádych. Ticho. Ticho, ktoré tak kričí... Všetky hrudníky zovreté, a ticho. A opäť plač.
RIP
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
6. 4.apríla 2014 01:09
kurnik. to je hrozne
Napíš svoj komentár