Nostalgia alebo čo prezradia detské časy

Niekedy je fakt sranda si pozerat staré fotky, kresby z detstva, hračky, knižky ktoré som ako malá milionkrát prelistovala, hoci som nevedela čítať, a otravovala rodičov aby mi ich čítali aspoň oni. Mamina minule vytiahla nejakú knižku, ktorá sa tvárila ako rodinná kronika. Nebolo tam vypísaných mnoho strán, no myslím si, že to najpodstatnejšie knižka obsahovala. Okrem iného sme tam našli založené aj staré kresby. Pri každej kresbe bolo napísané kto ju nakreslil a koľko mal vtedy rokov, nakoľko sme tri sestry, tak nech máme každá pamiatku. Najviac som sa nasmiala, a neskôr až zdesila na tom, že každá postavička ktorú som ja nakreslila, plakala...Tiekli jej slzy. Mesiacu, hviezdičkám, snehuliakovi, panáčikom, prosto drvivej väčšine. Nechápala som samú seba. Prežila som nádherné detstvo, moji rodičia sú tí najlepší rodičia pod slnkom, mám dve skvelé mladšie sestry, netrpím žiadnou duševnou chorobou...Teda aspoň dúfam A predsa tam tie slzy boli. Ktovie čo by mi na to povedal nejaký odborník. Možno za malú psychoanalýzu by to stálo. Možno by som sa o sebe dozvedela niečo viac.
Pri mojej malej psychoanalýze, ktorou myslím svoj pohľad na seba, si myslím, že to asi znamená ten môj sklon k pesimizmu. Apropo, som realistka, ale niekedy naozaj so silným sklonom k pesimizmu.
Ale v dnešnej dobe by som radšej mala z toho pesimizmu ubrať, lebo sa nedožijem ani mojej 21-tky, ktorú mám o necelý mesiac .

 Blog

1 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu