Somewhere over the rainbow II.

Najväčší paradox života je, že všetko čo máme si začneme vážiť až keď o to prídeme...Či už je to zdravie, rodina, láska...O to bolestivejšie je však potom to zistenie. Na to, že mám len takmer 21, zažila som veľa smutných odchodov mladých ľudí, ktorým dohorela predčasne sviečka života a museli nás opustiť. Veľmi to však bolí. Bolí to aj keď zomrie starý rodič, ale tam je to vedomie, že už si prežil svoj život, mal právo tešiť sa a smútiť, žiť svoje sny celý svoj dlhý život. Ale keď tento svet opustí mladý človek, ktorý práve začal žiť svoje sny...Au.
Mala som skvelého kamaráta z detstva. S ním a jeho sestrou sme sa bláznili po vonku, hrali náhaňačku, skovku, a futbal. Napísal mi krásnu básničku, a dostala som od neho krásne detské naušnice. Proste detská platonická láska. Toľko moje spomienky na neho, na jeho usmiatu tvár...
Pred pár dňami dávali v správach, že v našom meste sa stalo nešťastie a zahynul jeden mladý automechanik. V tej chvíli som si pomyslela, že dúfam že to nebol niekto známy. O týždeň mi sestra oznámila, že tá mladá obeť, bol ON...Ostala som v úplnom šoku, neschopná tomu veriť. Do piatich minút prišli slzy...Vynorili sa pekné spomienky na bezstarostné časy, jeho tvár a úsmev, a pomyslenie na to, ako sa asi musí cítiť jeho rodina...Bolelo to. Najviac ma mrzí, že som nestihla ani pohreb. Neskoro som sa dozvedela, že išlo práve o neho, a pohreb sa konal dva dni dozadu od tohto hrozného zistenia.
Tak sa len modlím, aby nám dal Pán vedieť, na čo bolo dobré že si ho povolal k sebe, modlím sa za jeho smútiacu rodinu a blízkych, aby mali dostatok síl sa s tým vyrovnať. Modlím sa za jeho dušu, aby bol šťastný tam kde teraz je a aby sa na nás usmieval z hora...

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu