Ako vždy som nestíhala a utekala po schodoch dole, každú chvíľu mi mal ísť autobus. Ako na potvoru sa mi pred barákom utrhol remienok na topánkach a nedalo v nich ísť. Čo teraz? Je to znamenie aby som radšej ostala doma? ? ? Nie, keď už som sa na to dala, idem! Vbehla som do výťahu, odomkla dvere, topánky hodila do kúta, obula druhé a utekala. S malým meškaním ale predsa.
Stál si tam. Medzi miliónom ľudí ktorý tiež považovali Mierové námestie v piatok večer za vhodné miesto na stretnutie.
Stál si tam. A hneď ma zbadal, skôr ako ja Teba. Letmý úsmev, bozk na líce. "Ahoj, ja som Peťo."
Krásne oči. Špeciálna farba. Len my vieme aká. Naše tajomstvo. Rytierske súboje na námestí, mnoho ľudí, tvárí, no ja som vnímala len Teba.
Netušila som, ako to prebehne, čo od toho čakať. Boli sme tam len Ty a ja. A nepodstatní ľudia okolo.
Dva poháre červeného vína, na ktoré nedáme dopustiť. Dve rozosmiate tváre, dva páry očí, ktoré sa navzájom skúmajú a tipujú, ako toto celé dopadne. Hlasný úprimný smiech. Môj, Tvoj. Oba naraz.
Dve hodiny strávené v úplnej pohode. S cudzím človekom, ktorý sa mi jemne nevtieravo dostával pod kožu. Hlbšie a hlbšie. Každým ďalším stretnutím. Áno, boli aj ďalšie. A sú doteraz. 365 krásnych dní spoločných dní. Každá minúta strávená myšlienkou na Teba.
A mojím jediným prianím je Tvoj úsmev, Tvoje šťastie, Tvoje iskričky v očiach. Vidieť to každý jeden deň môjho života. A keď bude ťažko, chcem byť prvá, ktorá Ťa objíme, pohladí a povie jednu magickú vetu..."Milujem Ťa, to bude to dobré."
Teraz mám však ešte jedno slovíčko na jazyku. Ďakujem. Za to že SI, a za každý jeden krásny deň strávený s Tebou.
Vyznanie
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár