V byte sme bývali len my dvaja asi pol roka (so všetkým, čo patrí k životu mladomanželov), keď sa začali diať čudné veci. Najprv len také maličkosti, nad ktorými človek mávne rukou. Ako prvé začali miznúť a zase sa po čase zjavovať drobné predmety – zápalky, kľúč od pivnice, mince, zátky do dresu a do umývadla a tak. Poviete si, to sa stáva, človek niekde niečo položí, zabudne kde a potom to zase nájde. Nuž, to sme si najprv hovorili aj my. Začali sme si zvlášť dávať pozor, kam sme čo položili a po pol hodine to tam proste nebolo a ani nikde inde. Predmet sa niekedy zjavil za dve-tri hodiny, niekedy za dva-tri dni. Stávalo sa to, keď som bola doma sama, keď bol doma sám môj muž (robili sme vtedy obaja na zmeny), aj keď sme boli doma spolu. No, dobre – s tým sa dá nejako žiť.
Neskôr to ale začalo byť ešte čudnejšie. Prišla som z rannej zmeny domov, manžel už nebol doma – šiel na poobednú. Uprostred predsienky rozhodené jeho papuče. Odložila som ich do skrinky, šla do kuchyne, vyložila nákup, uvarila kávu. Prešla som do pracovne, sadla do kresla s knihou, a kým som vypila kávu, čítala som si. Potom som šla do spálne, zobrala som zo skrine veci na prezlečenie, odtiaľ som šla do obývačky, pustila hudbu a vybrala som sa cez predsienku smerom do kúpeľne - osprchovať sa. V predsienke som sa však zarazila - uprostred boli znova rozhodené manželove papuče. (Vchodové dvere mali zvonka guľu, takže nikto sa nemohol zo spoločnej chodby dostať do bytu a takto si zo mňa uťahovať.)
Prakticky každý deň pribúdali nové a nové divy - začali sa samé od seba rozsvecovať a zhasínať svetlá, púšťať voda, rádio aj televízor. Vtedy sme ešte nemali televízor s diaľkovým ovládaním – k televízoru sa muselo proste prísť, stlačiť tlačidlo a až potom pozerať program. Tlačidlom sa televízor, samozrejme, aj vypínal. Za hodinku sa pustil zase. Sám. My sme v kuchyni spolu varili večeru. V byte okrem nás nikto nebol.
Môj manžel je veľmi technicky zameraný, ja sama sa považujem za racionálne uvažujúceho človeka – ale na tieto javy proste rozumné vysvetlenie nebolo. Vyskúšali sme všetko možné – dali sme preveriť elektrické vedenie, vodovodné trubky a batérie, televízor aj rádio odniesli do opravy. Všetky vedenia boli podľa odborníkov v poriadku, v opravovni na nás pozerali ako na bláznov, keď sme im porozprávali, čo naše aparáty stvárajú. Tvrdili, že niečo také proste nie je možné. Napriek tomu ich kompletne prezreli a nič neobvyklé nenašli. Odniesli sme teda televízor aj rádio naspäť domov a tam ďalej pokračovali vo svojich zvláštnych prejavoch. To už nám nebolo všetko jedno.
Keď sa pridali ďalšie zvuky, o nejakých overovacích pokusoch už nemohlo byť ani reči – tam jednoducho zostával rozum stáť. Sedeli sme napríklad spolu v obývačke, obaja sme si čítali, pokoj, mier, keď sa z kuchyne ozval treskot, ako keby niekto naraz vysypal kompletne obsah kredenca. Bežali sme sa pozrieť – v kuchyni bolo všetko v poriadku, na svojich miestach.
Za dva dni sme pili v kuchyni kávu, keď sa z obývačky začali ozývať zvuky, ako keby niekto ťahal po dlážke ťažkú kovovú skriňu (v obývačke sme nemali žiadnu skriňu, len nízke skrinky a sedačku). Tieto zvuky sme nepočuli len my – dolný sused nás prišiel pár krát upozorniť, aby sme sťahovali nábytok trochu potichšie.
Niekedy bol aj týždeň pokoj, nič sa nedialo, a potom to začalo znova, väčšinou aj s nejakým novým efektom.
Začali sa samé od seba odhŕňať záclony, kývať lustre, otvárať a zatvárať vnútorné dvere a dvierka na nábytku. Po pár týždňoch začali padať zo stien obrazy – všetky úchytky na obraze aj na stene boli v poriadku, nepoškodené, obraz odhodený aj na dva metre od steny.
V tomto štádiu sme sa definitívne vzdali pokusov tváriť sa, že je s naším bytom vlastne všetko v poriadku a začali sme sa obzerať po novom bývaní. Príčin na presťahovanie sa medzitým síce nazbieralo viac, ale ak by nebolo týchto udalostí, asi by sme sa tak skoro nepobrali. Aj tak to však trvalo pár mesiacov, kým sa všetko vybavilo a v našom byte to už vtedy vyzeralo ako v hororovom filme.
Naše veci sme nachádzali na miestach, kde by sme ich nedali ani náhodou – rifle v kredenci na polici s taniermi, mrazené kura zase na manželskej posteli, kôpka kníh v umývadle, hrniec pod sedačkou. Pár krát sme našli všetko naše oblečenie porozhadzované po celej spálni. Bežne bolo počuť, ako po byte niekto chodí – len nebolo nikoho vidieť. Ťažšie kusy nábytku (stôl, hosťovská posteľ v pracovni, sedačka) sa pre zmenu úplne nehlučne posúvali aj o pár metrov. V noci nám po byte blúdilo svetlo, veľmi podobné guľovému blesku. A všetky predchádzajúce efekty k tomu...
Na svoje prvé samostatné bývanie väčšina ľudí spomína s nostalgiou. Mne doteraz, keď si spomeniem na náš prvý byt, behajú po chrbte zimomriavky....
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
00sasenqa00
19. 11.novembra 2008 18:29
hmm strasne zaujimave!!!! je to fakt pravda???????? lebo potom isto nikomu nezavidim take byvanie ja by som uz lezala na are od strachu pokrcena no hroza ale super prispevok
Napíš svoj komentár