Stála som oblečená celá v čiernom v Dome smútku. Čierna farba pre mňa však neznamená smútok. Je to farba mojej duše (tým myslím, že ju mám fakt rada a nie že som nejaký satanista). Kňaz odriekával slová, ktoré mali prinášať úľavu, no najbližším spôsobovali ešte väčšiu bolesť. Ľudia plakali a pritom spievali smútočné piesne. Ja som hľadela na fotku ženy, ktorú som poznala. Bola pre mňa len pripomienkou môjho detstva...pripomienkou, ktorá zmizla z tohto sveta. Stála som tam utopená vo vlastných myšlienkach a zaoberajúca sa svojimi vlastnými pocitmi a problémami, nevnímajúc, čo sa deje okolo mňa. Bolo to egoistické?

Hľadela som na svojho najlepšieho priateľa z detstva. To on pochovával svoju starú mamu. Moja myseľ sa odela do spomienok a mňa naplnil zvláštny pocit. Nie je to zvláštne, ako sa dvaja tak blízki ľudia dokážu odcudziť? Letmo sme sa na seba párkrát pozreli...žiadna známka dávneho priateľstva. Nezúčastnene som mu popriala úprimnú sústrasť. Poďakoval. Ako dvaja úplne cudzí ľudia. Akoby sme sa ako deti nehrávali spolu v piesku, akoby sme sa spolu nesmiali, nepozerali rozprávky...Dvaja cudzinci. A naše cesty sa opäť bez slova rozdelili. Nie je to zvláštne?

 Úvaha
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
olgojchorchoj  11. 10. 2007 21:39
Poznam ten pocit. Mnoho ludi, ktori mi v detstve boli taki blizki su teraz tak cudzi... nechapem ako to tak lahko moze pominut
Napíš svoj komentár