"Sto tisíc libeir som vám previedla na účet a nech to vyzerá ako nehoda. Nechcem ostať na dlažbe," podala mi výpis a vietor jej poodrhnul biele vlasy, spod ktorých na mňa hľadel pár jasno modrých očí zmietaných nenávisťou a pološialenstvom. Pod okom mala čerstvý čiernofialový monokel.
"Samozrejme," snažila som sa nehľadieť na natrhnutú opuchnutú peru.
Neodsudzovala som ju za to, že dala toho parchanta zabiť. Odsudzovala som ju za to, že nechala tak dlho zo seba robiť boxovacie vrece.
"Nehýbte sa, inak vám hlavou preženiem guľku," povedala som tvrdo.
Pomerne mladý muž v šedom obleku sa otočil. Mladá brunetka sa prestala venovať dolnej partii jeho tela a vystrašene zvískla. Prázdna temná ulička. Vybrali si naozaj perfektné miesto. Dokonalé miesto pre vraždu.
"Navaľ prachy a zmizni," kývla som hlavou k žene.
Bez námiestok poslúchla. Počúvala som klopýtanie jej topánok a hľadela do vystrašených očí Gregora Pruského.
"Neubližuj mi. Dám ti všetko, čo chceš," zajakával sa.
"Chcem len tvoj život," udrela som ho do tváre a tvrdý kov mu spôsobil nepeknú ranu.
"Prosím, som slušný občan," rozplakal sa.
Nedojalo ma to.
"Každý slušný občas mláti svoju ženu do bezvedomia?" vložila som mu hlaveň do úst.
"Už nebudem, prisahám. Rozvediem sa. Vyplatím ju a už o mne nikdy nebudete počuť," slzy mu tiekli potokom.
"Už som za teba dostala sto tisíc libier."
"Prosím," zaúpel a vybral peňaženku.
Trasľavým písmom vypísal šek na dvesto tisíc libier a podal mi ho. Vzala som ho. Zas nemám takú morálku, aby som odolala takej sumičke. Utekal cez cestu a niečo ťukal do mobilu. Nevšimol si autobus, ktorý šiel oproti nemu.
Prudké zasvišťanie bŕzd. Bolo neskoro. Telo padlo niekoľko metrov od miesta nárazu. Pomaly som sa predrala skrz dav. Na zemi ležal zakrvavený mobil.
"To si vypiješ, ty suka!" skveli sa slová na displeji.
Kruto som sa usmiala. Osudu sa nedá újsť ani sa vyplatiť. Pobozkala som vypísaný šek. Dnes som mala naozaj skvelý deň.
Vymyslený príbeh
Komentuj
4 komenty k blogu
2
ja mam rada taketo polomorbidne a polovtipne pribehy.... ..ale jedno je fakt...nekedy sa mozes snazit jak chces a pred karmou (osudom, Bohom, bla bla bla) neujdes
Napíš svoj komentár
Osudu človek občas naozaj neujde... ale iní zase mali blízko k odchodu, ale osud si ich rozhodol tu nechať... ako napríklad mňa.