Nemôžem dýchať.
Pľúca sa mi plnia krvou a dýchanie ma bolí viac ako chladná guľka vnútri môjho tela. Už ju skoro necítim. Rovnako ako necítim krvavé rany a rozlámané kosti. Smiech. Krutý a neľútostný. Neotvorím oči a nepozriem sa naňho. Nechcem, aby posledné, čo uvidím, bol jeho skur...ý úškrn. Kašlem a dusím sa. Krv sfarbuje vlhkú zem dočervena.
"Zbohom," počujem, ako šuští jeho kabát a cítim, ako ma hladí po tvári.
Zas ten smiech. Počujem, ako sa jeho kroky vzďaľujú. Začalo pršať. Chladný dážď je príjemný. Obmýva rany. Posledný výdych. Umrela som. Prudko otváram oči. Chvíľu bezpohnutia ležím, a potom zisťujem, že ma už nič nebolí. Na nohy som sa skôr vzniesla, než postavila. Prudký nádych a do nosa ma udrú vône, ktoré som nikdy necítila. Vôňa jeho kolínskej, jeho kože, jeho mäsa. Cítim hlad. Príšerný hlad. Neviem, čo sa deje, ale je mi jasné, že sa to dozviem. Teraz sú dôležité len dve veci: pomsta, poriadne krvavá pomsta a usýtenie hladu. Ani jedno sa nevylučuje.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár