Moon hangs around
A blade over my head reminds me
What to do before I'm dead
Night consumes light
The honesty I dread
Reminds me what to do before I'm dead
To see you
To touch you
Stroboskop ožaroval parket preplnený ľuďmi rôznych vekových kategórií. Cigaretový dym vytváral páchnucí opar neustále dopĺňaný desiatkami nových zdrojov. Hlasná hudba umlčovala slová a vyzývala telo k pohybu. Zdvihol sa z nepríliš pohodlného gauča a pohľadom hľadal svoju priateľku. Nebolo ľahké nájsť odfarbenú blondýnu v krátkom bielom outfite. Takých tu bolo veľa. Bolo to ako hľadať ihlu v kope sena. Prechádzal sa okolo a pozorne hľadel do zhluku ľudí. Niekde tam by mala byť Alena s Pavlom. Nemohol ich tam nájsť. Nie na parkete. Len vďaka zhode náhod si všimol jej zlatavé vlasy v odraze laserového svetla. Prudko vydýchol a tak rýchlo, ako to dovoľovala zaplnená miestnosť, sa vrhol k nim. Alenu zhodil z Pavlových kolien a najlepšiemu priateľovi vrazil. Aký silný náraz to bol zistil, až keď si šuchal boľavé hánky a Pavol vypľul krv, ktorá sa mu rynula z vyrazeného zuba.
„Svine,“ bolo jediné slovo, na ktoré sa zmohol.
Alena ho chytila za rameno a medzi vzlykmi sa mu snažila niečo povedať, no on ju zo seba striasol.
„Daj mi pokoj,“ zasyčal rozzúrene a prudko ju odstrčil rovno späť do Pavlovej náruče.
Rozrazil vchodové dvere a vôbec nevnímal pobúreného holohlavého vyhadzovača, ktorý naňho začal kričať tie najpestrejšie vulgarizmy. Nevnímal jeho slová, lebo v hlave mu len neznesiteľne šumelo a pred očami sa mu stále odohrávala scéna, na ktorej jeho najlepší priateľ držal jeho priateľku za zadok a nehanebne bozkával jej pery rovnako ako jej ňadrá v príliš hlbokom výstrihu. Hrdelne sa zasmial, keď si spomenul, že ju dnes, keď sa mali vrátiť do ich spoločného bytu, chcel požiadať o ruku. Skupinka teenagerov sa naňho pohŕdavo pozrela a s uštipačným posmechom v očiach si začali niečo šepkať. Musel vyzerať ako blázon, keď sa sám uprostred tmavého námestia začal smiať. Ale jemu na nich nezáležalo. Práve teraz mu nezáležalo na ničom.
V poslednej otvorenej večierke si kúpil malú fľašku slivovice a otvoril ju. Stačili mu tri hlty, aby ju celú vypil. Príjemné teplo sa mu začalo šíriť niekde v žalúdku a prestupovalo celým jeho telom. Ostrá chuť na jazyku spôsobovala v jeho tvári pozoruhodnú kŕč, no nie nadlho. Keď sa po chvíli postavil, jemne sa mu zatočila hlava. No nie dostatočne. Rozhodol sa, že si kúpi ešte prinajmenšom ďalšie dve, no vtedy sa mu v obzore mihla známa postava. Spočiatku nemohol uveriť, že je to ona. Myslel si, že je mŕtva. Zmizla predsa ešte na strednej a odvtedy o nej nikto nepoučul. No teraz stála tam. Opierala sa o kamenný stĺp oblepený množstvom reklám, ktoré sa navzájom prekrývali, a keď si uvedomila, že si ju všimol, otočila sa a takmer mu zmizla v čiernej tme za ňou. Ale len takmer.
„Patrícia?“ trochu zakolísal, no stačil ju schytiť za rukáv dlhého koženého plášťa.
Dievča si len trpko povzdychlo a otočilo sa. Bola to ona, aj keď...
„Daniel,“ povedala jeho meno a ich pohľady sa spolu stretli.
Naskákala mu husia koža. V dobe, keď spolu chodili, bola Patrícia nesmierne energetické, veselé dievča, ktorej sa radosť odrážala v očiach a na perách jej len zriedkakedy nepohrával úsmev. No teraz...teraz jej oči zívali temným chladom a bledé pery boli poškvrnené smutnou umelou napodobeninou úsmevu. Chudú bledú tvár rámovali dlhé vlasy s farbou najtmavšej čokolády, ktoré jej dopadali až niekde do polovice hrudníka a splývali s čiernym rolákom, ktorý mala napriek teplej letnej noci oblečený.
„Kde si bola celé tie roky?“ keď ju znenazdania objal a z očí mu vyhrkli slzy, prekvapene sa odtiahla. „Myslel...mysleli sme si, že si umrela. Tvoja rodina...“
Pri tom slove sebou nepatrne trhla, no na jej výraze sa nič nezmenilo.
„Musím ísť,“ otočila sa.
Chytil ju za ruku a až teraz si všimol, že má na nich kožené rukavice. Nechápal to. Vonku mohlo byť nejakých dvadsať stupňov celzia. Zaregistroval na sebe jej uprený pohľad.
„Nemusíš o tom hovoriť,“ vypadlo z neho. „Ostaň.“
Pustil jej ruku a ona klesla vedľa jej štíhleho tela. Pomaly otočila hlavu. Bol to zvláštny pohľad. Akoby si spomínala na veľmi dávneho známeho. A on ním vlastne bol.
„Daniel...“ jej pery zašepkali do tmy. „Čo do mňa chceš?“
„Porozprávať sa,“ odpovedal nechápavo.
„Nemám ti čo povedať.“
Stáli tam tak opustení. Ich postavy osveľovalo len slabé svetlo pouličných lámp a večierky, ktorá sa práve zatvárala. Nežný vietor si pohrával s ich vlasmi a prinášal vzdialenú hudbu z blízkych pubov. A samota, o ktorej vedel, že príde, mu ukázala prísľub svojho príchodu. Milenka a priateľ zradili. Teraz ho to zasiahlo aj s predstavou všetkých dôsledkov. Nemohol ísť domov a nechcel byť sám. Chcel byť s ňou.
„Stačí, že budeš počúvať.“
Prikývla.
Sedeli na lavičke v parku a počúvali dopadanie vody blízkej fontány.
„Nezaslúžia si život,“ prehovorila po chvíli a prerušila tak ticho, ktoré nastalo po jeho priznaní. „Nezaslúžia si tak vzácny dar.“
Tie slová ho zarazili. Čakal tie typické frázy, tie neosobné slová, ktoré aj on sám toľkokrát použil. Ale z každého jej slova vychádzal smútok. Neskonalý smútok, ktorý ho fascinoval a trápil zároveň. Kedysi ju predsa miloval. A bol si istý, že keby nezmizla, miloval by ju doteraz. To nebolo, ako tá známa vášeň, ktorá rýchlo vzplanie a rýchlo vyhasne. Aspoň vtedy v to veril. Keď tak na ňu hľadel, uvedomoval si, že vyzerá o mnoho staršie. V tých bezodne pasívnych očiach sa odrážalo poznanie. Čoho, to ale nevedel. Nechcel jej pridávať ešte aj svoj žiaľ, svoje trápenie. Chcel, aby sa usmievala. Ako za starých čias...
„Spomínaš niekedy na strednú?“ opýtal sa.
„Nie,“ odpovedala stroho.
„Ja áno. A veľmi často,“ priznal sa. „Pamätáš sa na deň, keď sme sa prvýkrát stretli?“
Len pokrútila hlavou. Nemohol tomu uveriť. Akoby mohla zabudnúť? „Prehral som stávku a musel som prebehnúť cez chodbu len tak v rúchu Adamovom. Bol som taký roztekaný, že som si ťa nevšimol a vrazil do teba...“
„A skončili sme na zemi,“ dokončila zaňho a usmiala sa pri tej spomienke.
Usmiala sa prirodzeným a tak pre ňu typickým úsmevom. Úsmevom, ktorý prechádzal jej očami. Naklonil sa k nej a na svoje i jej prekvapenie, ju pobozkal. Zachvel sa, keď sa jeho teplé pery dotkli jej studených. Ako jej mohla byť taká zima? Na jeho bozk nijak nereagovala. Účinok mohol vidieť až keď sa od nej vzdialil. Po tvári jej kĺzala osamelá slza a hrozilo, že ju bude následovať ďalšia. Obnažila si ruku a slzu utrela. Hľadela na navlhnutý prst, akoby ho ešte nikdy nevidela.
„Odpusť,“ zašepkal. „To bude tým rozchodom. Ja naozaj neviem, čo ma to popadlo. Asi som...“
Umlčala ho ďalším chladným bozkom. Chladne ťažkým a plným emócii.
A/N To be continued
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár