A/N Toto je asi moja druhá báseň, ktorú som napísala asi pred dvoma rokmi. Bol to čas, keď moje sklony k melanchólii boli na hranici s ťažkými depresiami a toto bol spôsob, ako sa toho zbaviť.



Pokojná tvár, milý úsmev a hlboký nádych potlačí zlo,
mätúci hlas šepkajúci nenávisť, ostrejší jak rozbité sklo.
Myseľ plná divých myšlienok čakajúcich na príkaz voľnosti,
temné tiene pokušenia privolávajúce slzy bezmoci.

Ostré slová, tvrdý pohľad a v srdci hnev,
tajomné mámenie pomsty, silnejšie než sirény spev.
Ešte raz nadýchnuť sa a urobiť ten krok,
do bezodnej priepasti spraviť posledný skok.

Osamelosť sprevádzaná slzami bezprávia,
ako sa má, sa v dnešnom svete nik nespráva.
Prázdnota v duši pokrývkou ľahostajnosti zahalená,
hlboká rana zradou spôsobená, naďalej ostáva otvorená.

Posledná kvapka šťastia klesá až na dno duše,
hnev zasiahne ťa rýchlejšie než šíp vystrelený z kuše.
Bezvýrazný pohľad skrýva prameň bolesti,
apatický výraz tváre s pohľadom plným krutosti.

Skrytá sama pred sebou do hystérie upadá,
zmysel svojho života už naďalej nehľadá.
Otvorená ranám sveta klesá na tvrdú zem,
ochutnať z plodu zabudnutia je jej zúfalý sen.

Karmínový prameň po zápästí steká,
bezzmyselný život za sebou nechá.
Posledný výdych miestnosťou znie
za ním vznáša sa zúfalé: Nie!

 Blog
Komentuj
 fotka
gothicpoethic  16. 9. 2007 08:23
No, báseň je to veľmi smutná,ale na druhej strane tak krásne smutná
Napíš svoj komentár