Sentimental days
In a misty clouded haze
Of a memory
That now feels untrue
I used to feel disguised
Now I leave the mask behind
Painting pictures
That aren’t so blue
The pages I’ve turned
Are the lessons I’ve learned
(Anastacia)
Ako som mohla byť tak hlúpa...tak naivná. Ako som si mohla myslieť, žeby práve on.... Prezrádzali ho oči. Chladné, neprístupné, temné. Ale človek vždy uverí radšej tomu, čomu chce. A tak som aj ja uverila jeho sladkým slovám a nežným dotykom. Hoci som s ním bola len pár hodín, zdalo sa mi, že ho poznám odjakživa. Vyžarovala z neho zvláštna sila, ktorá ma uisťovala v tom, že mu môžem veriť. Že sa naňho môžem spoľahnúť. A to bol ten omyl.
Všimla som si ho na svadobnej hostine mojej staršej sestry. Všetci hľadeli na peknú nevestu v nádherných bielych šatách, ktoré stali o mnoho viac, ako sme si mohli dovoliť. To však nikto neodsudzoval. Nie. Všetci obdivovali jej vysmiatu tváričku. Bože, ako som na ňu žiarlila. Bože? To slovo som už tak dlho nepoužila... Odetý v čiernom stál sám na kraji tanečnej miestnosti, opierajúc sa o stenu. Žiarivý spln sa mu odrážal v tmavých očiach, ktoré pozorne sledovali každý môj pohyb. Keď sa naše pohľady stretli, tenké pery sa rozšírili do úsmevu. Bledou rukou si prečesal ebenové vlasy a pomalou, ľahkou, priam nadpozemskou chôdzou sa vydal smerom ku mne. Pulz sa mi zrýchlil a srdce začalo byť silnejšie. Tlkot srdca sa mi ozýval v hlave ako neutíchajúci zvon. Naozaj sa pozerá na mňa? Naozaj kráča ku mne? Nemohla som tomu uveriť. Ku mne, ktorá mala už sedemnásť rokov a ešte nemala ani jedného nápadníka. Nijako som nevynikala, bola som len priemerné dievča z dobrej rodiny. Mala som hrdzavé vlasy a tvár posiatu pehami. Najviac však mužov odradzovala moja nesmelosť. Doslova kolosálna nesmelosť a prehnaná plachosť. Ako sa však zdalo, jeho som zaujala. Svadba sa oslavovala až do rána, ale my sme tam už neboli. Temnotou parížskych ulíc sme šli jeden vedľa druhého. Pri rozhovore s ním som sa nedokázala sústrediť na cestu. Keď som sa konečne vymanila z jeho uhrančivého pohľadu, uvedomila som si, že sa nachádzame v tmavej, opustenej ulici. Prosila som ho...žiadala, aby sme sa vrátili. Z tmavých, ľudoprázdnych miest som mala panickú hrôzu. Paradox...teraz som takýmito miestami priťahovaná ako nočná mora pouličnou lampou. On však len ticho stál a s takmer sadistickým úsmevom ma pozoroval. Jeho doteraz milá tvár nadobudla tvrdé rysy. Zachvátila ma panika. Utekala som po tej nekonečne dlhej ulici a obzerala sa, či ma neprenasleduje. Bol len zázrak, že som pri mojej nemotornosti nezakopla a nespadla na vlhkú zem. On však len pokojne stál na mieste. Pozrela som sa pred seba a len v poslednej chvíli som sa stihla vyhnúť zrážke s ním. Chvíľu sme na seba len mlčky hľadeli, keď ma odrazu zovrel v náručí. Držal ma pevne. Skoro som nemohla dýchať. Posledné, na čo si matne spomínam bola ostrá bolesť v krku a ľaliová vôňa, ktorá sa mu šírila z vlasov.
Pravdepodobne som bola v bezvedomí dvadsaťštyri hodín, lebo keď som sa prebudila, bola opäť noc. Ležala som na tom istom mieste so šatami mierne zašpinenými prachom a blatom, ktoré boli na udupanej ceste. Doteraz si neviem vysvetliť, ako je možné, že ma tam nikto nenašiel ležať. Cez deň predsa tadiaľ prechádzalo pomerne veľké množstvo ľudí. Chcela som sa postaviť, ale podlamovali sa mi kolená.
„Ste v poriadku, mademoiselle?“ spýtal sa ma asi tridsať ročný muž oblečený v smokingu, držiac v ruke čierny kufrík a podávajúc mi voľnú ruku.
S námahou som ju uchopila, pričom som si všimla bledosť a jemnosť mojej vlastnej ruky. Pevne mi ju zovrel a vyzdvihol ma zo zeme ľahko ako pierko. Boli sme tak blízko, že som počula biť jeho srdce. Niečo mi hovoril, ale ja som počula len jeho hlas, slová mi unikali. Jediné, čo som dokázala vnímať bolo len pulzovanie krvi a pravidelný tlkot srdca. Chvejúcimi sa prstami som sa nežne dotkla krčnej tepny na jeho šiji, ktorá poctivo prevádzala krv. Uvedomila som si, že jeho hlas trochu znervóznel. Ten malý pulzujúci výčnelok na jeho krku ma neuveriteľne fascinoval. Nechápala som prečo a ani som sa nesnažila na to prísť. Upútaval všetku moju pozornosť. Ako v tranze som priložila pery k tomu miestu, kde je pokožka až zmyselne jemná a tenká a prešla po ňom špičkou jazyka. Ucítila som, ako tadiaľ preteká život. A od toho života ma delila len tenučká vrstva niekoľkých buniek. Muž sa zachvel a po chvíli nerozhodnosti, presunul ruky na moje boky. V tom okamžiku sa mi zatmelo pred očami a moja myseľ sa zatiahla závojom atypickej túžby, ktorá sa nevzťahovala len na príťažlivosť.
Keď som opäť otvorila oči, muž ležal na zemi. V ústach som ucítila sladkastú chuť a tenký, teplý pramienok mi stekal z kútika pier. Utrela som ho prstom a pozrela sa naň. Bola to krv. Oči sa mi rozšírili desom a zmocnil sa ma zvláštny nepríjemný pocit. Sklonila som sa k mužovi, a keď som priložila palec k jeho zápästiu, potvrdili sa moje obavy. Bol mŕtvy. Panika ma pohlcovala čoraz viac. Odrazu som ucítila, ako moje telo zaplavuje silné, príjemné teplo. Bola som ako v plameňoch. Musela som sa pridržať kamennej steny schátralého domu, týčiaceho sa vedľa mňa. Zakrútila sa mi hlava. Oprela som sa a cítila, ako ma tvrdá kamenná stena tlačí medzi lopatky. Zviezla som sa pozdĺž nej na zem.
Neviem, koľko času ubehlo, kým som nebola pri vedomí, ale keď som opäť nadobudla vedomie, cítila som sa lepšie, ako kedykoľvek predtým. Aspoň, kým môj zrak nepadol na mŕtve telo toho muža. Nevedela som, čo sa so mnou deje. Nerozumela som tomu. Poobzerala som sa, či ma niekto nevidel a rýchlo utiekla z toho osudného miesta.
Vbehla som do nášho domu. Ticho a pošpičkách, aby som nikoho neprebudila. Potichu som vošla do spoločnej spálne s mojou mladšou sestrou. Ležala na posteli otočená chrbtom ku mne. Musela som byť veľmi opatrná. Hľadala som peniaze, ktoré som mala ukryté v poslednej zásuvke. Šetrila som si ich, aby som mohla ísť študovať na Sorbonu. Teraz moje plány však zhoreli, ako suché lístie, keď ho zasiahne blesk. Musela som odísť, lebo keby odhalili, že za smrť toho muža môžem ja, popravili by ma.
,,Nehýb sa! Pomaly sa otoč!“ Bola to Veronique, moja o rok mladšia sestra. V jednej ruke držala svietnik a v druhej zvierala krehkými prstami kord, ktorým na mňa mierila. Jej blankytne modré oči, o pár odtieňov bledšej farby ako moje, boli rozšírené strachom, ktorý sa jej ale darilo spoľahlivo skrývať.
,,Neblbni, to som predsa ja,“ šepla som.
Veronique sa však ani nepohla.
,,V živote som vás nevidela.“
,,Veď to som ja! Nicolette , tvoja sestra,“ nechápavo som na ňu hľadela.
Veronique spozornela.
,,Vy nie ste moja sestra,“ zasyčala. ,,Čo o nej viete? Máte niečo spoločné s jej zmiznutím?“
Ucítila som studený hrot ostrého kovu na hrdle.
,,Veronique, preboha! Ja som Nicolette!“
Začínala som byť hysterická. A mala som prečo. Moja sestrička bola vynikajúcou šermiarkou. Mihotajúce svetlo sviečky, ktorú ku mne priblížila, mi osvetlilo tvár.
,,N- Nicolette?“, skôr sa neveriacky spýtala, než skonštatovala.
,,Samozrejme, že som to ja,“ s viditeľnou úľavou som rukou odsunula od seba fleuret, ktorý držala už len zľahka.
Položila sviečku na nočný stolík a silno ma objala. S radosťou som zaborila tvár do jej hnedej hrivy. Po chvíli som sa vymanila z jej pevného zovretia.
,,Ako to, že si ma nespoznala? To si už za ten deň zabudla, ako vyzerá tvoja sestra?“ spýtala som sa naoko urazene a vrátila sa k hľadaniu ,,menšej“ sumy peňazí, ktoré som si za tých pár rokov ušetrila. ,,Je zvláštne, ako si sa za deň zmenila. Zvláštne...lepšie povedané, neuveriteľné,“ zadumane hlesla neustále si ma prezerajúc.
S malým koženým balíčkom, ktorý sa mi konečne podarilo nájsť, som sa k nej nechápavo otočila. ,,Radšej by si sa mala pozrieť sama.“
Zaviedla ma k väčšiemu okrúhlemu zrkadlu, ktoré bolo zavesené nad jej posteľou. Keď som sa doňho pozrela, ostala som stáť ako skamenená. Už som pochopila, prečo ma nespoznala. Ja sama by som sa nespoznala. Do tej chvíle som si nevšimla, že moje zvláštne točiace sa vlasy, farbou pripomínajúce zhrdzavené miesta robustnej železnej brány, ktorou sa prechádza na náš pozemok, sú rubínovo-červené a dokonale rovné. To však ani zďaleka nebolo všetko. Moja postava aj tvár zostarli približne o osem rokov. Z tváre mi zmizli pehy, popraskané a suché pery boli jemné a vláčne a inak krátke rozštiepené nechty boli upravené a pevné. Ako som si obdivne hľadela na ruky, všimla som si, že na prstenníku sa mi vyníma malý strieborný prsteň s karmínovým rubínom. Nedokázala som si vybaviť, odkiaľ sa tam vzal. Dlaňami som si prešla cez boky a prsia, ktoré boli dokonale vyvinuté, o čom som mohla predtým len snívať. Nepatrne som sa usmiala.
,,Čo to má znamenať? Kde si vlastne bola a čo sa ti stalo?“
Prerušila ma Veronique z myšlienok. Vybavili sa mi vyhasnuté mŕtvolné oči neznámeho muža a chuť pravdepodobne jeho krvi v ústach. Pevne som v dlani zovrela vrecko s peniazmi.
,,Musím odísť. Povedz rodičom a Clarisse, že ich milujem a nech ma nezháňajú. Budem v poriadku.“ Objala som ju a pobozkala na ružovkasté líce.
,,Uvidíme sa?“ spýtala sa so slzami v očiach.
,,Samozrejme,“ odvetila som s úsmevom a stratila sa v tme za dverami.
Pravda je však taká, že tej noci som ju videla naposledy.
Ešte tú noc som nasadla na nočný expres do švajčiarskeho Bernu. V kupé som sedela sama. Musela som si priplatiť o niečo viac, ale vzhľadom na divné veci, ktoré sa mi udiali v posledných dňoch, som tých pár frankov navyše obetovala. Do Bernu sme dorazili okolo obeda. Cítila som sa slabá, malátna a moje oči vykazovali abnormálnu citlivosť na svetlo. Štípali ma a svrbeli. Nemohla som ich ani otvoriť. Malým čiernym slnečníkom, ktorý som si zakúpila pri železničnej stanici som sa chránila pred nepríjemnými lúčmi prudkého slnka. Prenajala som si lacnejší, trochu menej luxusný, ale napriek tomu útulný byt v miestnom penzióne. Majitelia boli zjavne prekvapení, že som prišla sama a bez batožiny, ale nevypytovali sa a zato som im bola vďačná. Hneď, ako som prišla do svojej izby, pozaťahovala som závesy a oblečená si ľahla do mäkkej postele. Keď som sa prebudila, už sa stmievalo. Prekvapil ma môj dlhý spánok, ale vysvetlila som si ho veľkým vyčerpaním. Pár obchodov bolo ešte otvorených, tak som sa vydala na menšie nákupy. Keď som sa vrátila, mala som v izbe na stole pripravený podnos s jedlom a vínom. Vdýchla som arómu hors d´ oeuvres. Inokedy príjemná korenistá vôňa, mi teraz pripadla banálna. Dala som si prvé sústo. Predtým jemná a lahodná chuť bola bezvýrazná. Môžem povedať, že som z toho jedla nemala príjemný pocit. Z veľkého hladu, a aby som náhodou neurazila hostiteľov som ho zjedla. Na moje prekvapenie som však zistila, že to neuveriteľne sýte jedlo ma vôbec nenasýtilo. Pomaly sa rozvidnievalo a mňa opäť premohla únava. Ako minule som prespala celý deň. Opakovalo sa to celé dva týždne a nijaké jedlo ma nedokázalo nasýtiť. Bola som zo dňa na deň slabšia. Napriek môjmu zhoršujúcemu sa stavu som sa rozhodla odcestovať do Londýna.
Cesta bola veľmi náročná a vyčerpávajúca, ale zvládla som ju. Prenajala som si byt v menšom hoteli v centre mesta. Myslela som si, že keď zmením mesto, zmení sa aj môj stav, ale mýlila som sa. Bola som čoraz slabšia. Cez deň aj v noci som mávala nočné mory, ktoré mi však v podvedomí pripadali ako sladké sny. Nerozumela som im. Vyhýbala som sa ľudskej spoločnosti a väčšinu času trávila vo svojej izbe. Jedného večera som to už nevydržala a aj napriek môjmu fyzickému oslabeniu, som šla von. Podopierajúc sa o steny domov som kráčala po londýnskych uliciach. Mala som pocit, že ma niekto pozoruje, no nikoho som nevidela. Zvláštne. Ten pocit mi ostal dodnes. Zrazu predo mnou stála mladá žena v červenej večernej róbe. Na prvý pohľad sa zdalo, že sú to značkové drahé šaty, keď sa ale človek pozrel bližšie, všimol si, že sú už veľmi staré a na pár miestach dokonca nedopatrením roztrhnuté. Mohla byť tak stará, na ako som ja vyzerala. Dlhé čierne vlasy mala pozorne zopnuté a upevnené ohnivočervenou ozdobnou sieťkou. Pobavene sa na mňa pozerala sýtozelenými očami spod dlhých čiernych rias. Červené, mierne vykrojené pery sa na mňa usmievali. Pozvoľnou pôvabnou chôdzou ku mne prišla. Zložila si červenú čipkovanú rukavičku a svetlou hebkou rukou mi prešla po líci. Prešiel mnou nepatrný mráz. Z výstrihu, ktorý dokonale vypĺňali mäkké oblé vnady, vytiahla malú ampulku s karmínovou tekutinou. Zodvihla mi ruku a vložila do nej ampulku.
,,Vypi to. Bude ti lepšie“, povedala jedinečným tichým tónom a ja som jej nedokázala odporovať. Možno preto, lebo som cítila, že to tak má byť. Obsah som vypila naraz. Bolo to ako afrodiziakum. Ako pokrm určený pre bohov a ja som bola bohyňou. Rozlievalo sa mnou opojné teplo a zvláštna sila. Keď opojenie pominulo, otvorila som oči. Žena stála oproti mne a so záujmom si ma prezerala. Hoci som si bola takmer istá, čo bolo v tej ampuly, potrebovala som sa uistiť.
,,Čo v tom bolo?“ spýtala som sa nahlas, podávajúc jej prázdnu nádobu.
,,Ty to nevieš?“
Jej hlas už nebol taký čarovný, ale stále lahodil sluchu.
,,Predsa krv,“ prerušila ticho, ktoré nastalo.
Keď som to počula nahlas, naplnila ma hrôza.
,,A- aká krv?“ preskočil mi hlas.
,,Ľudská, aká iná?“ prevrátila oči.
,,Prečo si mi ju dala? A- a prečo mi pomohla?“
A/N Ospravedlňujem sa za štylistické chyby a prípadné nezrovnalosti. Toto je jedna z mojích prvých poviedok a zatiaľ som ju len jemne upravila.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
digitalko
27. 9.sept. 2007 14:38
Super, Monika.
Napíš svoj komentár