Prešiel týždeň a ja som sa stále nemohla odhodlať ísť loviť. Snažila sa ma presvedčiť, ale ja som ju vždy odbila. Raz v noci sa vrátila skôr. Nebola sama. Za ruku držala asi štvorročné dievčatko s dvoma blond vrkôčikmi. Nechápavo som sa na ňu pozrela.
,,Keď nepôjde hora k Mohamedovi, pôjde Mohamed k hore. Je tvoja,“ s tými slovami mi podala rúčku blonďavého dieťaťa.
Zhrozene som sa na Penelope pozrela. Vedela som, čo odo mňa požaduje. Dieťa sa na mňa vystrašene pozrelo, po lícach mu stekali slzy a strašidelné ticho prerušovali jeho tlmené vzlyky. Strelila som po Penelope pohľadom.
,,Neurobím to.“
Zablyslo sa jej v očiach. Bol to smrteľný chladný záblesk, ktorý ma vystrašil viac ako jej krvilačný úsmev na perách. Pristúpila k dievčaťu a sklonila sa. Jemne ju objala. Zamrazilo ma. Dievča s dôverou naivného dieťaťa pohodilo rúčky okolo jej ramien. Vtom ich kŕčovito zovrelo. Videla som jej bolesťou skrivenú tvár a oči plné desu. Jej stisk povoľoval. Dialo sa to tak rýchlo. Penelope sa postavila a drobné telo dopadlo na drevenú podlahu. So slzami v očiach som k nemu priskočila. Bolo mŕtve. Rozzúrene som sa pozrela na Penelope.
,,Bolo to ešte len dieťa!“ skríkla som.
Sarkasticky sa na mňa pozrela.
,,Bola to len potrava,“ utrela zakrvavené pery prstom a s pôžitkom ho olizla. ,,Chutná potrava.“
Od tej chvíle som ju niekoľko týždňov ignorovala. Chodila na lov sama a aj lovila len pre seba. Začala som opäť slabnúť a moja chuť na životodárnu tekutinu v ľudských telách sa zvyšovala. Odolávala som pokušeniu zmieriť sa s ňou. Poprosiť ju o trochu životodárneho nápoja. Každým dňom moja vôľa slabla a slabla. Neostávalo mi nič iné, ako prísť za ňou. Pokorne a so sklonenou hlavou. Ona však odmietla. Dala mi len jedinú možnosť. A tak som jednej noci súhlasila. Bolo to tak zvláštne letieť vo vzduchu. V podstate sme ani neleteli. Skôr sme skákali na naozaj obrovské vzdialenosti, čo pripomínalo lietanie. „Leteli“ sme ponad mesto a dávali pozor, kedy sa naskytne vhodná príležitosť zaútočiť. Všimla som si dvoch mužov v prázdnej uličke. Bol tam ešte niekto tretí. Ako som sa správne dovtípila, tí dvaja práve obťažovali mladé dievča. O chvíľu som bola na zemi a Penelope vedľa mňa. ,,To dievča necháme odísť,“ šepla som.
,,Ako chceš,“ odsekla s neskrývaným sklamaním.
Pomaly sme vošli do ulice.
,,Nechcete radšej niečo skúsenejšie?“ zavolala som na nich.
Muži sa otočili. Vystrašené dievča využilo ich nepozornosti, prešmyklo sa pomedzi nich a rýchlo ušlo. Zdalo sa však, že im to príliš nevadilo. Už sme ich zaujali my. Predsa len mladučká nevýrazná študentka sa nedala porovnávať s nami. Neviem prečo, ale ženy nášho rodu vylučujú omnoho silnejšie feromóny ako normálne, ľudské ženy. Asi je to kvôli ľahšiemu získavaniu potravy. Ktovie. Boli od nás ešte dosť ďaleko, ale ja bez využitia mojich ostrejších zmyslov, som cítila ich smrad. Z tej špiny mi bolo zle. Penelope vykročila prvá. Zmyselne prešla ukazovákom po mužovej hrudi a pozrela sa na mňa. Vykročila som k druhému mužovi. Nedočkavo ma k sebe pritisol. Zaliala ma vlna odporu. Nechápem, ako si vôbec mohli čo len na chvíľu myslieť, že ženy ako my, by sa znížili k pomeru s niečím tak nechutným. Sústredila som sa len na jeho krčnú tepnu, ktorú som v momente narušila ostrými hranami tesákov, ktoré sa automaticky predĺžili. Pohltená hladom som si ani nevšimla, že rovnako, ako divné zviera, som si svoju obeť pohadzovala a dravo sa do nej norila hlbšie a hlbšie. Keď som skončila, znechutene som ho od seba odstrčila. Necítila som ani štipku ľútosti. Pozrela som sa na Penelope, spokojne sa usmievajúcu na mňa.
,,Teraz sa správaš, ako sa patrí vzhľadom na to, kto si.“
Chytili sme sa za ruky a opäť vzlietli. Zastavili sme sa až v sídle. Doma.
Ubehlo pár podobných nocí s ňou a prestala som pociťovať akýkoľvek súcit s tou primitívnou rasou živočíchov. S Penelope sa pre mňa stal lov zábavou, nie len povinnosťou. Predtým sa mi zdalo zvláštne, že jej milý úsmev sa dokázal v zlome sekundy zmeniť na smrtiaci úšklebok. Teraz sa mi stáva to isté. Ako som už spomínala. Paradoxy, paradoxy, paradoxy.
Ubehlo niekoľko desaťročí, a hoci ma lov napĺňal šťastím a s Penelope sme si naplno užívali život alebo skôr smrť, v mojom vnútri sa ako čierna priepasť, prehlbovala prázdnota a osamelosť. Moje srdce čoraz viac túžilo po tom, čo som nikdy nepoznala. Len na pár minút byť blízko pri mužovi...vysilená zaspať v jeho náručí. Pozerala som sa na malé žlté svetielko putujúce po závese. Odtiahla som závesy a s prižmúrenými očami sa pozrela na zapadajúce slnko, ktorého lúče ma láskali po pobledlej tvári. Pozrela som sa na posteľ na druhom konci izby. Pred štrnástimi rokmi som Penelope požiadala, aby sa ku mne presťahovala a ona vyhovela mojej prosbe. Ešte spala. Potichu som sa prezliekla do najlepších a najodvážnejších šiat, aké som mala v skrini a vyskočila z okna v momente, ako slnko zapadlo. Prudký vietor ma štípal na tvári, londýnske ulice sa podo mnou mihali v neuveriteľnej rýchlosti a číhala som na vhodného kandidáta pre moje zámery. Po krátkej dobe som si všimla mladíka v šedom obleku, prechádzajúceho slabo osvetlenou ulicou. Zoskočila som z blízkej strechy na zem za rohom. Vzápätí sa na začiatku ulice objavil on. Zohrala som pád a on ako pravý džentlmen mi pribehol na pomoc.
,,Lady, nič sa vám nestalo?“ chytil ma okolo bokov a pomohol mi vstať.
Až teraz som si všimla jeho výrazných pistáciových očí na peknej mladej tvári.
,,Ehm...áno. Ďakujem,“ milo som sa usmiala.
,,Môžem vás odprevadiť?“
Dokonale spĺňal moje predstavy. Mladý, príťažlivý, plný mužskej sily. Navonok nesmelo, som súhlasila.
,,Čo robí taká krásna, mladá žena ako ste vy, sama v meste a o takomto čase?“
,,Som na prechádzke.“
,,Rada sa prechádzate sama po tme?“ skepticky nadvihol obočie.
,,Je to moja obľuba,“ nevinne som pohodila vlasmi.
Koketovanie mi šlo nejak samo od seba.
,,Pomerne nebezpečná, nemyslíte?“
„Nie. Prečo?“ už dopredu som vedela, čo mi odpovie.
„Po zotmení vychádzajú von rôzne indivíduá. Nepočuli ste o úmrtiach v poslednej dobe? Tma už nie je bezpečná.“
Jemne som ho chytila za ruku. Tak jemne a zvodne, ako to robila moja sestra, keď som ju kedysi pozorovala.
,,Ale s vami sa báť nemusím, však?“
Pritisol si ma bližšie k sebe a pobavene si ma zmeral pohľadom. Bolo zrejmé, že prekukol môj flirt. ,,Ako sa vlastne voláte?“ spýtal sa.
,,Nicolette Curot de Lavroe. A vy?“
,,Andrew Mathews. Vy ste Francúzka?“ prekvapene nadvihol obočie.
,,Áno, pochádzam z Paríža,“ potvrdila som jeho domnienku.
,,Váš anglický prízvuk je zavadzajúci. Nespoznal som, že ste cudzinka,“ pozrel sa na mňa s obdivom.
,,Trávim tu už dlhší čas.“
,,Kde to bývate?“ opýtal sa odrazu.
Zastavila som sa a nespúšťajúc z neho oči som ukázala rukou doprava.
,,Tu.“
Andrew sa obdivne pozrel na naše sídlo. Pobozkal mi ruku.
,,Tak dovidenia, milady.“
Na chvíľu som sa zarazila. To myslel vážne? Pravý džentlmen.
O chvíľu som zo seba vyhŕkla: ,,Nechcete ísť ďalej?“
Zatváril sa prekvapene.
,,Ja...neviem, či je to dobrý nápad. Je už dosť neskoro.“
Zvodne som sa pousmiala.
,,Poďte, len na šálku čaju.“
Nedokázal mi odporovať a o chvíľu som ho už viedla chodbou do jednej z hosťovských izieb.
Zaviesť ho do svojej izby bolo príliš riskantné vzhľadom na to, že ak tam ešte Penelope nebola, mohla tam každú chvíľu vojsť. Otvorila som dvere na jednej z komnát a vošla dnu. On však zastavil pred dverami.
,,To budeme piť čaj tu?“ podozrievavo si prezeral potemnenú miestnosť. Bol tak rozkošne galantný. Páčil sa mi...veľmi. Preto som sa rozhodla, že mu ponechám život. Ak sa raz nenavečeriam, nič sa nestane. Bolo to po dlhej dobe, čo som pocítila nejaký cit k niekomu z toho tak ničotného druhu. Potiahla som ho za bielu košeľu dnu a zavrela za ním dvere.
,,Nemusíme piť čaj,“ šepla som mu do ucha a vzápätí mu dala letmú pusu na krk.
,,Ste si istá, že to chcete?“
Bol trochu v rozpakoch. Pobozkala som ho na pery.
,,Tým si buď istý,“ začala som mu bezostyšne tykať.
Bozk mi opätoval a prešiel mi prstami pomedzi vlasy. Zvoľna som si ľahla na posteľ a stiahla ho k sebe. Sako si vyzliekol sám, ale košeľu som mu už nedočkavo strhla ja. Sklonil sa nado mňa a zasypával mi krk bozkami, pričom prešiel obrys môjho tela rukami. Jeho pery putovali nižšie. Venoval svoju pozornosť môjmu dekoltu. Cítila som nesmierne vzrušenie, ale bolo tam ešte niečo , čo som nevedela identifikovať. Naklonila som sa k nemu a túžobne mu bozkávala hruď a skončila som pri krku. Pociťovala som neopísateľnú chuť zaryť sa mu do krehkej kože. Snažila som sa jej zbaviť, ale bola prisilná. So stupňovaním vzrušenia, rástla aj moja chuť po sladkej chuti jeho krvi. Celé moje telo sa triaslo vzrušením. Cítila som ako ma svrbia ďasná. Ako vždy, keď mi rástli a predlžovali sa zuby. Nechtiac som ho škrabla na pere. Slabo sykol. Olizol si peru a stiahol ma pod seba. Naše jazyky sa preplietali, pričom som cítila príjemnú chuť jeho krvi. Pokúšala som sa svoju dravosť ovládnuť, dokonca som ho chcela od seba odstrčiť, ale moje telo ma neposlúchalo. Samovoľne som sa na neho vrhla. Nevnímala som šklbnutie jeho telom, keď som doňho zaryla zuby, ani snahu vyprostiť sa z môjho smrteľného zovretia, ktorá postupne slabla. Ako som karmínovou tekutinou uspokojovala svoju posadnutosť, začínala som opäť vnímať svoje okolie. Keď som sa konečne spamätala, zdesene som sa od neho odtrhla. Ešte žil, ale akákoľvek snaha o jeho záchranu, by bola márna. Pripravila som ho o príliš veľa krvi. Zhrozene sa na mňa pozeral, no ani sa nepohol. Nemohol. Bol príliš slabý. Pripravila som ho o príliš veľké množstvo krvi. Oči sa mi po dlhej dobe opäť zaliali slzami. Nechcela som mu ublížiť. Jemu nie.
,,Prečo?“ zachrčal otázku, ktoré kladú všetky obete svojim vrahom.
,,Nechcela som to. Ja ... nechcela som ti ublížiť. Nie tebe a nie teraz. Ver tomu.“
Nežne som ho pobozkala na pery. Naposledy vydýchol. Dlaňou som mu zavrela už neživé oči.
,,Neber si to tak,“ ozvalo sa za mnou.
Pomaly som sa otočila.
,,Rozumiem ti. Aj ja som kedysi skúsila presne to isté. Vlastne som sa o to pokúšala viackrát, ale vždy to dopadlo rovnako. Ľudia sú len ľudia. Sú pre nás len potrava,“ skonštatovala Penelope.
,,Existujú vôbec muži z nášho rodu? Ešte som okrem Neho žiadneho nevidela.“
,,Pravdepodobne áno, ale žiaden z nich nám nie je súdený.“
Klesla som na duchu. Pravdepodobnosť, že by som stretla Jeho, bola takmer nulová. ,,Sme odsúdené na samotu. Ale môžeme ju zdieľať spolu,“ vydýchla. ,,Počkaj chvíľu.“
Uchopila mŕtvolu a vyletela s ňou do noci. Ani nie za minútu bola späť.
,,Kde som to skončila? Aha. Nemusíme trpieť pre našu osamelosť. Môžeme sa utešovať, môžeme si byť ... blízke.“
,,Ale veď my sme si blízke.“
V očiach jej slabo blyslo. Bola pri mne tak blízko, že sme sa takmer dotýkali tvárami.
,,Myslím ... veľmi blízke.“
Rozopla posledný gombík na korzete. Prešla mnou už známa vlna tepla. Penelope bola narozdiel odo mňa až ľadovo kľudná. Na Andrewa som už nemyslela. Vlastne som nemyslela na nič okrem nej. Jej kľud ma znervózňoval. Pravdepodobne si to všimla, lebo sa mi vpila do pier a pohladila ma po vlasoch. Na bledej koži sa mi skveli vlhké červenkasté stopy spôsobené jej vášnivými bozkami. Opäť sa ma zmocňovala povedomá túžba po krvi. Odrazu som zacítila na šiji silné bodnutie. Nebolelo to. To vôbec nie. Skôr príjemne vzrušovalo. Cítila som teplý pramienok stekajúci po mojej hrudi. Vzápätí som na tom mieste ucítila horúci jazyk, ktorý zlízaval červenú stopu a zastavil sa až na mieste rany. Lačne vsávala moju krv. Potom sa mi na pár sekúnd pozrela do očí. Ucítila som sladkastú chuť mojej krvi na perách. Zmyselne som ich olizla. Strhla zo mňa tmavý korzet. Pripadala som si ako na tanečnom parkete a ona viedla. Jej jazyk zotieral krvavé kvapky, ktoré za rinuli z rán, ktoré mi spôsobili jej zuby. Keď ma dravo uhryzla do vnútornej strany stehna hlbšie ako predtým, ušiel mi bolestný sten. Podráždene som ju prehodila na chrbát a pohrýzla ju rovnako surovo ako ona mňa. Ona sa však len rozosmiala.
„Bolesť je naša modlitba,“ zašepkala potichu s úsmevom na perách.
Ucítila som jej prsty, ako zatlačili na boľavú ranu. Prudká bolesť mi prešla telom. Sledovala som jej sadistický pohľad. Jej ruka skĺzla o niečo nižšie a bolesť nahradila vlna tepla. Nie, bolesť nezmizla. Len bola doplnená slasťou. Nádherná symbióza dvoch protikladných prvkov. Kto by povedal, že bolesť môže tak nádherne znieť? Bola to divoká hra, v ktorej nebolo víťaza ani porazeného.
Takýchto nocí bolo viac, zvyčajne sme do nej zainteresovali nič netušiaci zdroj energie, čiže človeka, lepšie povedané muža, ale tá prvá bola jedinečná. Penelope mi dávala pocit istoty. Bola pevným bodom v mojom živote. Svojím spôsobom som ju milovala. Bola mi viac ako priateľka...viac ako sestra...viac ako milenka. Bola jedinou osobou, ktorej som mohla veriť, a ktorá mohla veriť mne. A preto jej nikdy neodpustím to, čo mi spravila.
Bolo sychravé ráno 13. októbra 1870. Slnečné lúče sa odrážali o zlatisté lístie stromov v našej záhrade. Blankytná obloha temnela, prichádzal náš čas. Mala som presne 360 rokov, ak rátam aj 22 rokov pred mojím druhým zrodením. Mala to byť naša noc. Plná zábavy a splnených prianí. Keď som sa však pozrela na jej posteľ, nebola tam. Čakala som na ňu a hnev vo mne vzrastal každou minútou...každou hodinou...každým dňom. Keď sa však neukázala dlhšie ako mesiac, začalo ma premáhať zúfalstvo, smútok a panika. Mesiac, čo mesiac som križovala celý Londýn, len aby som ju našla, ale moje želanie nebolo vyplnené. Niekoľko rokov som sa sama túlala po meste a vyhýbala sa spoločnosti. Jedinými živými bytosťami, s ktorými som sa stretla, bola moja potrava a živá nebola nadlho. Bola som ako telo bez duše. Chcela som len jedno – nájsť ju. Bez rozmýšľania by som jej odpustila ten čas, na ktorý ma opustila, len keby bola opäť so mnou. Chýbal mi jej krvilačný výraz, keď sme boli na love. Precítené bozky, vášnivé dotyky, dokonca aj jej rady. Chýbala mi celá. Zúfalstvo vo mne sa stupňovalo. Chodila som ako bez života. Bola som na dne. Frustráciu som si vybíjala na obetiach. Nezávidím im to , čo si so mnou v tej dobe prežili, kým som ich zabila. Dlhé hodiny mučenia a trápenia. Smrť bola pre nich vykúpením. Bolo mi jedno, či je to muž, žena alebo dieťa. Hlavne, aby ma ich srdcervúce výkriky vytrhli z nostalgických spomienok, ktoré mučili moju čiernu dušu. Ich plač ma len dráždil. Bolestný výraz očí, ktorým ma neustále pozorovali, ma iritoval. Práve preto sa stávalo dosť často, že namiesto sĺz im po tvárach stekali pramene krvi z prázdnych jamôk, kde predtým sídlili zrakové orgány. Ich prosiace a preklínajúce reči ma unavovali. Krv, ktorá im vyvierala z miest, kde býval jazyk dodávala bozku zvláštne exotickú príchuť. Moja apatia k všetkému živému bola dlhodobá. V noci som sa ako vlk preháňala po lesoch a dostávala som sa až na hranice svojich síl. Nič nepomáhalo. Jej tvár sa mi vynárala stále dokola. Až po veľmi dlhej dobe jej obraz slabol, ale nikdy nezmizol. Je tam doteraz.
Falling from the..
Sky now, the sign of the burning sun
Into the face of the evil one
Nowhere to hide now we're on the run
Right before your eyes
We're watching, we're waiting, our souls are forsaken
The sign of the warriors, that evil will rise
Through the fire and the flames
Breaking the chains
Into the night we go
Torment and pain
Trample the slain
Soldiers of death we know
Our steel will shine forever through the night and blinding rain
We'll see them face their fears its time to rise again, in everlasting pain
Fly free for what we believe
One thousand hearts bleeding, the eternal dream
Feel me, the touch we all need
So silently now we will kneel
Cry for eternity!
(Dragonforce – Cry for eternity)
To be continued
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
necris
29. 9.sept. 2007 17:11
fakt dobré... možno by sa našlo pár zanedbateľných štylistických chýb... ale ináč je to mocné... tiež dobrý výber pesničky ... sa mi to fakt lubi... tesim sa na dalsie pokracovanie...
Napíš svoj komentár