Can you feel the pain inside sometimes in my mind?
In the land of lonelyness the seas of blood run cold
Is the feeling lost inside within the sins of all mankind?
Time after time we stood united on we go
Silent fields of despair my tears in the rain
Pain in my heart bleeding through
One day we'll be back for one moment in time
Endlessly searching for you
(Dragonforce – Fields of dispair)
Povzdychla si a chytila ma za ruku. Nohy sa prestali dotýkať zeme. Rýchly prúd obrazov sa mi mihal pre očami. Radšej som ich zavrela. Cítila som, ako sa mi prudký vietor rozbíjal o tvár. Jediný pevný bod bola jej ruka, ktorá ma pevne držala. Odrazu to prestalo. Odvážila som sa otvoriť oči. Nachádzala som sa v grandióznom sídle. Neznáma žena mi pustila ruku a ukázala ňou na kašmírové kreslo.
,,Sadni si.“
Bez námietok som ju poslúchla, aj tak sa mi podlamovali nohy.
,,Rozumiem, že ničomu nechápeš. Keď som bola v tvojej situácii, takisto som ničomu nerozumela. Pokúsim sa ti to objasniť. Raz v noci ťa napadol charizmatický muž, ktorému si nedokázala odolať. Je to tak?“
V nemom úžase som prikývla. To bol Majster...náš Pán...Stvoriteľ...náš Otec. Určite si už počula príbehy o krvilačných zveroch so špicatými tesákmi, ostrými pazúrmi a krvavými očami, ktoré sa premieňajú na netopiere a číhajú po nociach na ľudí, ktorým vycicajú krv a ukradnú dušu...“
,,Upíry,“ prerušila som ju.
Hrdelne sa zasmiala.
,,Áno, upíry. Väčšina sú nezmysly, ale je na nich niečo pravdivé. Prvá lamia, tzv. upír po tisícročia vyberá z opovrhnutiahodných ľudských stvorení vyvolených, ktorých privedie do svojho rodu. A ty si sa stala jedným z nás, tak ako aj ja pred mnohými rokmi.“
,,A- ale to nemôže byť pravda. To nie je skutočné. Upíry neexistujú!“ namietla som takmer nepočuteľne.
,,Tí upíry, ktorých máš na mysli ty, neexistujú. Ale MY existujeme, a ty patríš k nám.“
Chcela som niečo namietnuť, ale ona ma predbehla.
,,Ako si potom vysvetlíš svoju nezvyčajnú fyzickú zmenu a závislosť na ľudskej krvi?“
Oči sa mi zaliali slzami. Nechcela som tomu uveriť, ale neostávalo mi nič iné. Bola to realita. Na moje prekvapenie ku mne prišla a nežne ma objala. Jej telo bolo teplé. Vôbec nie mŕtve, ako býva v príbehoch. Cítila som pocit patričnosti. Akoby sme boli spolu prepojené. A to som nevedela, že sme naozaj boli. Vlastne stále sme. Nemohla som robiť nič iné, len vdychovať jej príjemnú vôňu a počúvať, ako slabo nám bijú srdcia. Bijú. To znamenalo, že mŕtve nie sme. Nie mŕtve. Nemŕtve. Ukľudňovala ma celú noc. Za svitania ma odviedla do jednej z komnát.
,,Mala by si si odpočinúť,“ ukázala na veľkú honosnú posteľ. Ako som si do nej ľahla, vyčerpaním som zaspala.
Zobudila som sa až v noci. Mierne mnou trhlo, keď som otvorila oči a tá žena sedela na posteli vedľa mňa. Podala mi striebornú čašu. Bez slova som vypila jej obsah. Vedela som, čo v nej je, ale už som to neriešila.
,,Ako sa vlastne voláš a prečo to robíš?“ zašeptala som.
,,Moje meno je Penelope a robím to, lebo si jednou z nás,“ milo sa na mňa usmiala.
,,A aký je vlastne váš...ehm...náš pôvod?“
,,Ani ja neviem presný pôvod, a to patrím k jedným z najstarších. Nikto z nás sa s Pánom nestretol po premene. Vieme len to, čo je písané v Almanachu Atra. To je hrubá, rukopisne krvou písaná kniha o našej histórii. V prvom zápise znie:
A na svetlo vystúpi temnota a zanechá tu svojho syna. Z nevinného sa stane najmocnejší z mocných. Vyberie si Verných a bude vládnuť svetu. A nastane doba Lamia.“
,,To je všetko?“ zamračila som sa.
,,Bohužiaľ.“
,,Veľa som sa z toho nedozvedela,“ povzdychla som si.
,,To teda nie,“ usmiala sa a chytila ma za ruku.
,,Kedy budeš v stave ísť so mnou na lov?“
Srdce mi začalo byť rýchlejšie.
,,Na aký lov?“
,,Musíme predsa z niečoho žiť. Nemysli si, že budem donekonečna loviť za teba.“
Nechcela som ani pomyslieť na to, že by som mala zabíjať ľudí. Hnusilo sa mi to. Pripadala som si ako vrah. Veď len donedávna som bola jednou z nich. Ale vrahom môže byť len človek. To mi došlo možno až príliš neskoro.
,,Neviem,“ znela moja odpoveď.
Penelope započala precíznu prípravu na môj prvý lov. Stáli sme oproti sebe v rozsiahlej prázdnej miestnosti bez prístupu jediného lúča svetla. Bola som absolútne oslepená a nedokázala som ani približne určiť, kde asi stojí ona.
„Pozeraj sa mňa,“ poručila mi, no ja som však bola dokonale zmätená. „Osloboď sa od tej ľudskej krátkozrakosti a zaostri konečne,“ podľa jej hlasu som určila, že určite prevrátila oči.
Vypliešťala som oči a pozerala sa všade okolo seba. Zazdalo sa mi, že som uvidela obrysy. A mala som pravdu. Čierna ustúpila do pozadia a svet okolo mňa nabral červený odtieň. Začala som rozoznávať predmety a o chvíľu som videla jasne a ostro ako za denného svetla.
„Úžasne,“ vyhŕkla som.
Penelope sa len slabo uškrnula a začala svoj prejav.
„Keď nám Majster daroval svoju krv, preniesol na nás aj časť svojej moci. Časť svojich schopností. Na každého prešiel iný dar, ktorý je potrebné rozvíjať, ale päť z nich máme jednotne všetci. Citlivosť zmyslov, rýchlosť, silu, metamorfózu a dlhovekosť,“ odpočítavala na prstoch. „Začneme zmyslami. Uvoľni sa a zhlboka dýchaj. Zaviažem ti oči. Vnímaj zvuk môjho hlasu,“ pomaly sa vzďaľovala, ,,moje kroky, pohyby, dych, tlkot srdca. Vnímaj a sústreď sa len na mňa. Keď dohovorím, skús vycítiť, kde sa nachádzam.“
V miestnosti nastalo ticho. Pozorne som mu načúvala a zistila, že v skutočnosti ticho neexistuje. Pár metrov od seba som zachytila slabé výdychy. O chvíľu aj pravidelný rytmus srdca. Obrátila som sa smerom, odkiaľ vychádzali zvuky a vykročila. Trochu neisto som došla k ich zdroju a so stále zaviazanými očami ju chytila za rameno. Dala mi dole purpurovú šatku z očí.
,,Na začiatok do bolo pomerne dobré. Teraz niečo trochu ťažšie,“ vzala ma za ruku a vybehli sme na pozemok medzi stromy. ,,Musíš použiť všetky svoje hlavné zmysli. Najprv ma budeš musieť vycítiť, potom pomocou sluchu určiť moju polohu a nakoniec zrakom objaviť môj úkryt. A nezabudni sa koncentrovať. Zatvor oči.“
Keď som ich opäť otvorila, už nikde nebola. Zhlboka som sa nadýchla. Naplnila ma vôňa čerstvej trávy. Snažila som sa ju vycítiť, ale nedarilo sa mi. Začala som pochybovať, či tam ešte vôbec je. Keď sedíte polhodinu na kameni a snažíte sa spraviť niečo, čo celý život pokladáte za nemožné a nedarí sa vám, začnete upadať do frustrácie, že sa vám to ani nepodarí. Uprostred mojich zničujúcich pesimistických úvahách a rozboroch som zachytila nebadateľnú vôňu vonného oleja, ktorý si pridávala do kúpeľa. Sústredila som sa na tú vôňu celou mojou mysľou. Bála som sa, aby som ju nestratila. Na moje prekvapenie som ju o chvíľu už cítila, akoby stála vedľa mňa. Zaostrila som sluch, ale počula som len šumenie listov spôsobené silným viatím vetra. Postupne, ako som sa viac upínala k tým zvukom, som počula pohyby zvierat na zemi. Snažila som sa koncentrovať na jej dych, alebo tep, ale okolité javy mi to znemožňovali. Pomaly som strácala trpezlivosť. Odrazu som medzi toľkými zvukmi začula: ,,Rýchlejšie.“
Bol to Penelopin šepot. Zanikol v okolitom hluku, ale ja som sa už sústredila na miesto, odkiaľ som ho začula. Po chvíli som začala rozoznávať plytký dych a pulzovanie krvi v tele. Pozrela som sa tým smerom, ale samozrejme som nezahliadla nič. Hľadela som na to miesto a zrak sa mi pomaly zostroval. Bolo to, ako keď sa pozeráte cez ďalekohľad a zaostrujete. Zarazilo ma, aké jednoduché to vo svojej podstate bolo. Všimla som si tenký prameň vlasov trčiaci spoza kmeňa stromu. S radosťou som k nej pribehla. Všimla som si, že ako náhle som sa prestala sústrediť, okolný šum prestal a opäť nastalo absolútne ticho.
,,Prvú časť si zvládla,“ usmiala sa na mňa. „Teraz nasleduje rýchlosť. Dokážeme sa pohybovať rýchlosťou, ktorú ľudské oko nie je schopné zaregistrovať. Musíš sa len uvoľniť a veriť tomu, že to dokážeš. Nie veriť...vedieť. Pozri!“
Odbehla desať metrov odo mňa a zamávala mi. Vtom zmizla a niekto mi zaklopal na rameno. Vyľakane som sebou trhla a otočila sa. Bola to ona.
,,Skús to.“ Rozbehla som sa.
Bol to však len obyčajný beh.
,,Musíš zrýchliť pohyb všetkých častíc vo svojom tele. Nemusíš bežať. Ja som k tebe dokráčala,“ poúčala ma.
,,Ale ja neviem ako,“ protestovala som.
Nemala som poňatia o tom, ako to mám urobiť. Zdalo sa mi, že som v nejakom divnom svete, kde chcú odo mňa nemožné veci, o ktorých ale vo svojom vnútri viem, že dokážem a že do toho sveta naozaj patrím.
,,Jednoducho si to predstav. Molekula po molekule...atóm po atóme.“
Skúšala som to zas a znova približne tri hodiny. Bola som ešte zúfalejšia ako pri testovaní čuchu. Zdalo sa mi, že sa z toho zbláznim, no aj tak mi niečo vo mne, nedovolilo prestať. Dokola som sa pokúšala o nemožné. Zrazu sa mi to podarilo. Bola som v tom stave len niekoľko sekúnd, ale stačilo mi to ku šťastiu. Celú noc som trénovala zrýchľovanie. Na výsledok som bola hrdá. Obloha zosivela.
,,Mali by sme ísť dnu,“ povedala potichu. ,,Cez deň strácame veľkú časť životnej energie.“
Vďaka našim schopnostiam sme boli v sídle za pár sekúnd.
,,Silu netreba trénovať, máme ju v sebe neustále. Len si dávaj pozor, aby si ju nepoužila, keď to nebudeš chcieť. Mohlo by to mať nepríjemné následky. Na dnes by to stačilo. Táto noc bola pre teba náročná. Pospi si. V noci budeme pokračovať metamorfózou. To bude najťažšia časť tvojho výcviku. Dobrú noc,“ s tými slovami ma pobozkala na čelo a odišla. Zaspala som ihneď, ako som zaľahla do postele. Ani som nepostrehla kedy.
Cítila som ľahký chladivý dotyk na tvári. Pomaly som otvorila oči.
,,Je čas,“ povedala potichu Penelope.
Pozrela som skrz sklo okna na oblohu. Bola sfarbená rôznymi odtieňmi farieb od čiernomodrej po oranžovočervenú. Slnko práve zapadalo. Vyšla som z postele a nasledovala ju. Opäť sme šli na pozemok. Krásnu rozľahlú záhradu, ktorá ma dodnes neprestala uchvacovať v mojich spomienkach.
,,Sleduj ma.“
Pozrela sa na mňa. Oči, ktoré na mňa upierala, už ale neboli jej oči. Obrysy tváre sa menili. Telo začala pokrývať čierna srsť. Trvalo to len pár sekúnd a svoje zelené oči na mňa upierala elegantná čierna mačka, trochu väčšieho vzrastu, ako býva obvyklé. Hravo prebehla okolo mňa a o chvíľu už stála predo mnou Penelope vo svojej pravej podobe.
,,Neviem, či sa dokážem premeniť na mačku,“ obdivne som sa na ňu pozerala.
„To od teba predsa nikto nežiada,“ usmiala sa potmehúdsky. „Nemusí to byť mačka. Premeníš sa na zviera, ktoré ti je predurčené. Ktorého máš prednosti. Môže to byť čokoľvek. Vybavuj si svoje vlastnosti a sústreď sa na ne. Nájdi v sebe stratené inštinkty a pudy.“
Sedela som na chladnej zarosenej tráve so sústredene zavretými očami pomerne dlhý čas, ale stále sa nič nedialo. Otvorila som oči a zúfalo sa pozrela na Penelope.
,,To k ničomu nevedie. Nechajme to tak,“
Na môj údiv sa jej na tvári objavil spokojný úsmev.
,,Ja myslím, že vedie.“
Nechápavo som nadvihla obočie.
,,Tvoje dúhovky,“ vysvetľovala, ,,majú belasú farbu. Neočakávam, že sa na prvýkrát premeníš celá, ale skús sa ešte trochu posnažiť.“
S novou nádejou som zase zavrela oči a plne sa sústredila na moju úlohu. Cítila som, že sa niečo deje s mojím telom, ale neodvažovala som sa ani otvoriť oči. Telom mi prechádzali slabé impulzy, ktoré pridávali na intenzite. Také mravčenie, ako keď vami prechádza slabý prúd elektriny. Už som to nevydržala a otvorila oči. Impulzy ustali. Penelope bola očividne v eufórii. Pozrela som sa na seba. Jednoduché šaty boli na niektorých miestach roztrhnuté a trčala z nich sivočierna srsť. Celé moje telo ňou bolo pokryté a nechty nahradili ostré čierne pazúry. S nadšením som sa pozrela na svoj odraz na vodnej hladine menšej fontány.
,,Som vlkodlak?“ spýtala som sa nie príliš nadšene.
,,Prosím ťa,“ zasmiala sa. ,,Vlkodlaci neexistujú. Len si sa celkom nepremenila. Si vlk. Je to dosť vzácne. Najčastejšie sa metamorfujeme na netopiere, hlodavce alebo menšie cicavce. Vlk je odrazom pevného charakteru. Blahoželám. Teraz sa premeň späť a zajtra budeme pokračovať.“
Našťastie dostať sa do pôvodného stavu bolo oveľa jednoduchšie ako premeniť sa na zviera. Nezabralo mi to ani päť minút.
Na vlka sa mi podarilo premeniť až po troch náročných nociach, ale stálo to za to. Keď som sa znova navrátila so svojej podoby, Penelope sa zvláštne usmiala.
,,Si pripravená na lov,“ povedala. „Ale je tu ešte posledná informačná vec, o ktorej by si mala vedieť. Týka sa nášho veku. Žijeme dokým máme dostatok síl. Sila, ktorá nám prúdi v žilách spôsobuje rýchlu regeneráciu. Odstraňuje všetky zjavné nedostatky, no hlavne zabezpečuje našu schopnosť aklimatizovať sa okoliu a loviť. Keď vyčerpáš svoje sily, začneš rapídne starnúť a slabnúť. Sila je neobnoviteľný zdroj energie. Musíš ňou za každú cenu šetriť.“
„Ale ako sa dá vyčerpať?“ opýtala som sa.
„Nepreceňuj svoje sily.“
Na znak pochopenia som prikývla.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár