A/N Poviedka inšpirovaná zlomenými vzťahmi a pesničkou od asi jedinej slovenskej Hip-hop rap skupiny, ktorú dokážem počúvať a kalvírnými tónmi piesne od J. Nohavicu

Jako dlouhá tenká struna,
která čeká na mé prsty,
jako promáčená Luna,
když ji voda drží v hrsti.
jako vraky na pobřeží,
marná mince pro pokojskou,
jako zvony městských věží,
když se blíží cizí vojsko.

Taková je ve mně tíseň,
taková je tíseň ve mně.
Nezmění se, nezmění se,
dokud klavír hraje temně.
Takové jen písně umím,
takové jen písně umím,
jinak světu nerozumím.




„Máš ma rada?“ spýtal som sa jednoduchú otázku.
Ticho. Nič než ťaživé ticho trhajúce ma zaživa. Vnáral som sa do pokojných vôd jej pohľadu a vedome sa topil v chlade modrých očí. Posmešný úškrn, ktorý sa tak nehodil k jej sladkej tvári jej skrivil dokonalé pery. Pery, ktorých chuť som neraz cítil na svojich perách. Ten úškrn vypadal tak groteskne. Vôbec sa k nej nehodil. Nepovedala ani slovo. Otočila sa na podpätku a odišla. Ostal po nej len závan korenistého parfumu.

Neustále vytáčam jej číslo, no zakaždým sa ozve jej sladký zamatový hlas, ktorý mi ale nemôže dať odpovede na moje otázky. Je o len záznamník. Srdce mi sťahuje úzkosť a oči sa zapĺňajú slzami hnevu, pokory, smútku. Aj keď moja myseľ pozná pravdu, srdce odmieta prijať realitu. Nechcem si priznať, že som ju stratil. Neustále mi krúžia v hlave otázky typu, čo som urobil zle, ale neviem nájsť odpoveď. Vnáram sa do vône, ktorá zotrváva v perinách, na ktorých spočívalo jej telo. Nedvíham telefóny. Len ticho počúvam známe, a predsa cudzie hlasy v záznamníku, tak vzdialené.
„David, vzchop sa. Vravel som ti, že je to len kurva. Netráp sa kvôli nej. Len ťa využivala. Buď rád, že zmizla z tvojho života...“
Rozzúrene som odpojil telefón. Určitá časť môjho ja, vedela, že vraví pravdu, ale tá druhá nechcela dovoliť, aby ju takto niekto hanobil. Ona je predsa bohyňa.

Dlaňami si pretriem tvár. Hrubé strnisko ma po nej jemne poškriabe. Podopierajúc si hlavu rukou hľadím na účty a faktúry. Na to málo, čo mi po nej ostalo. Nemám nič. O všetko som prišiel. Som troska. Som len tieň, ktorý pomaly mizne a o chvíľu sa stratí úplne. Zplna si odpijem z poloprázdnej fľaše vodky a zapalím cigaretu. Vydýchnem hustý hmlovitý oblak dymu, v ktorom sa objaví tvár anjela. Tvár padlého anjela. Jej tvár zhyzdená úškľabom nad mojou biedou. Prudko buchnem rukou do stola, pričom si nevšimnej malý poldecák a jeho črepiny sa mi zarylil do dlane. Hľadím na krv kvapkajúcu na drahé drevo.
Využila ma. Zničila ma. Zabila ma.

Jako list na konci větve,
když už říjen židle sklízí,
jako ruce, ale ne tvé,
ruce chladné, ruce cizí,
jako dlouhá temná řada
našich slibů, všechny směšné,
jak můj dotaz: "Máš mě ráda?",
jak tvé ticho bezútěšné.

Jako břímě, které nechci
a dál nesu bez úspěchu,
jako ptáci, ach, tak lehcí,
lehčí člověčího dechu,
jako první nadechnutí,
jak poslední probuzení,
jako noc, jež mlčet nutí,
jako láska, které není.
(Nohavica)

Trochu sa mi točí hlava, ale snažím sa to nevnímať a udržujem si stabilitu. Posilnený alkoholom zabúcham na dvere jej bytu. Otvorí mi. Krásna ako vždy. Milý úsmev jej zmizne z tváre hneď, ako si všimne, že pred ňou stojím ja. Je mierne zaskočená. Evidentne ma nečakala. Niečo mi hovorí so zamračenou tvárou, ale ja nevnímam slová. Vidím len pohybujúce sa ústa. Napriek jej odporu sa pretlačím dovnútra.

„Kto je to?“ pohoršene si ma prezerá dobre stavaný cudzí muž s pohárom whisky v ruke.
Vytiahnem z kabáta starý, nepouživaný Glock 35,40 a bytom sa ozve výstrel. Muž leží na zemi. Už sa na mňa povýšene nepozerá. Nedavá mi najavo, že teraz je jeho. Leží na zemi, mŕtvy. Trochu ma strasie výčitkou svedomia, ktorú ale okamžite zaženiem. Zaslúžil si to. Otočím sa k nej.
Bojí sa. Chveje sa. Cítiť z nej strach. Konečne ma rešpektuje. Je mi do smiechu. Strhne sa a snaží sa ujsť. Prudko ju schytím a hrubo posadím na stoličku mieriac na ňou pištoľou. Sadnem si oproti nej. Hľadím jej do očí, v ktorých sa lesknú slzy strachu. Strachu zo smrti. Strachu zo mňa.

Nadávam jej do šľapiek a položím si hlaveň ku spánku. Vtedy si všimnem nepatrnej úľavy v jej očiach. Dúfa, že umriem? Že sa zabijem? Otočím hlaveň k nej. Prejde ňou triaška.
„David, neurob hlúposť. Pamätáš si na výlet v Paríži?“ utrie si líca zmačané slzami.
Prikývnem.
„Nebola to nádhera? Spomeň si, aké to bolo medzi nami. Možno...možno by sa to ešte mohlo vrátiť. Budeme opäť spolu, ako predtým. Urobila som chybu, keď som ťa opustila. Zabudnime na minulosť a oddajme sa budúcnosti. Novej budúcnosti. Našej budúcnosti,“ pokúša sa o úsmev, no oči sa jej plnia slzami.
Ruka sa mi trasie, sťažka v nej udržím zbraň. Pri spomienkach na krásne chvíle mi vlhnú oči. V predstavách sa mi rysujú predstavy ružovej budúcnosti v jej náručí. Kútikom oka zaznamenám obrys tela na zemi. Pozrem sa naň a všetky moje predstavy zmiznú. Spomeniem si na to, čo spravila. Možno som opitý, ale nie hlúpy. Stlačím spúšť. V tej krátkej chvíli som uzrel jej posledný pohľad. Pohľad prosiaci o milosť. Márny pohľad smrteľníka prosiaceho smrť ešte o kúsok času. Jej krehké telo sa zviezlo po stoličke na zem. Skloním sa a pobozkám ju na skrvavené pery. S jej posledným výdychom som sa opäť narodil. Zotieram otlačky a púšťam plyn. Odchádzam. Určite niekto zazvoní.

Kráčam po ulici s pocitom voľnosti. Opäť som sa stal niekym. S odchodom jej života, odišli aj moje problémy. Okolo mňa kráča krásna žena. Usmeje sa na mňa. Úsmev jej oplatím. Začína pre mňa nový život, no tentokrát už viem...

Hej láska, povedz už, kam ma tvoje zbrane zanesú? Keď mi má ostať iba rúž, tak potom na čo sa to hráme tu?
Hej sviňa povedz užm kde moje zbrane sú a čo mám za ne tu? Hej ty, kurva, to vedz, už tu moje zbrane sú a to máš za ne tu....
(Čistý chov)

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár