do čiar na dlani, do vrstevníc mojich prstov,
upísať sa im ignorujúc malé písmenká pod
čiarou, vkliniť ich do môjho rozvrhu, plánov,
stratégií, koľko-len-budeš-chcieť-ročníc, do
kamenných tabúľ až na vrchole Chopku ich
vyryjem, Vihorlat ti patrí, aj Pieniny ti dám,
dole Dunajcom ťa splavím, čistca ti navarím
a umyjem ti v ňom tvár aj ruky, tvoje dlhé
tmavé prsty, čo hnetú predstavy ako voňavé
cesto, ako moje hebké telo, biele ako nové
plátno natiahnuté na tráve vedľa potoka,
doň namočím konope a kým to suché fajčiť
budeme, pod páľavou slnka, v tieni mrakov,
pod dohľadom vŕby, s fialkastými ústami
na dohľad, na dotyk, na krátky sťah svalov,
poludnie uplynie, deťom mlieko z brady stečie,
k večeru sa schýli, olejové lampky sa z police
znesú, zažnú, rýchlo naspäť do dediny, kde
máme lampičku my? Nemáme, veď kto by ju
na lúku nosil, tak klopeme na dvere, na okná,
nikto nevychádza hoc všetci sú doma, nespadni
do studne, ruku mi podaj, cez plot ma prehoď,
líce mi bozkaj, do slamy ma zahrab, cez jedno
duté steblo budem dýchať, vzdiaľ sa na pár
krokov, zatvor oči, zatoč sa trikrát a hľadaj
si ma, v čerstvom sene až po hlavu, zahrabanú
v predsudkoch, pasivite, rodičovskom strachu,
národnou identitou mám nohu o kôl spútanú,
rozviaž mi tú slučku neslobody, proti ktorej
sa všetci moji hrdinovia bili, jej opak oddane
nasledovali cez šíre vody, ponad rovné polia,
no kam až vlastne? Až po politické hranice?
A ďalej nie? Čo všetko ma tvorí a čo všetko
zo mňa ostane, ak to pôvodné popriem? Cez
šíre vody letel orol a krv nie je voda, mám jej
v tele tak štyri litre, vody o tridsať viac, to tá
mi obmýva buľvy, hlasivky, žblnkoce v ušiach,
obrusuje hrany mojich postojov, riedi farby
môjho videnia, zvlhčuje mi pery, keď mi v
túžbe po tebe vysychajú, ako žilovaté listy,
ako borovicové šušky, nazbieram ich do
vriec a položím ich pred dvere, dám, aj čo
nemám, vezmem, čo vidím, keď dávajú, ber
a ty máš halenu rozopnutú a hruď plnú
ako svadobný stôl.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár