Uzamknutá brána, zhrdzavené kladky.
Poprepletané drôtiky, derúce sa plotom.
Bezrozmerné vtáky. Zašedlý ozón. Kovový pach.
Vraky. Prízraky osobných áut. Prechádzajú mnou,
Kým zvrátene stojím, palec vystrčený do protismeru.
Vŕzga mi štrk.
Že čo, ako, komu? Mne.
Pod mojimi ružovými teniskami,
V mojom veselom bezútešne.
V mojej rozľahlej samotke.
V tejto kobke rozšafnej ilúzie,
Ktorú sa konečne snažím opustiť,
Prebudená, nabudená, rozhodnutá...
Triezva.
Ktorou stranou pôjdem?
Kde je plot najnižšie!
Tadiaľ, hentam, tu.
Prsty tuho zakliesniť,
Chodidlom sa zakvačiť,
Stehenný sval do pozoru!
Reflektory. Hrozivé slepé oči.
Zvrhlé. Neznesiteľne obnažujúce.
(A to svoju nahotu zvyčajne milujem.)
Ticho. Heslovitosť. Som von. Píp píp píp.
Nejako to necítiť. Snáď iba ten kovový pach.
Škriabe ma v nose. Akosi zvláštne, kyslo.
Smrí ako priľahko dosiahnutý cieľ.
Ako hlúpa výhra v tombole.
Ako lacná jednotka.
Sezónna zľava.
Heslovitosť.
Som von?
Píp. Píp.
Píp...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár