Lebo sa hrám na krupiéra...

Som Nora.

Zvetraná. Nedočkavá. Neistá.
Očakávajúca neodvratné sklamanie.
Tancujúca na hrote ihly s otázkou: „Má zmysel, ak sa ešte budem o niečo snažiť?“

Zhypnotizovaná pohľadom na nehybný telefón.
Čakajúca. Nezmyselne. Beznádejne. Zbytočne. Asi.

Utopená v neúdernej beatnickej revolte.
So známkami dekadencie, ktorú nemožno poprieť.
Pohltená nihilizmom a chvejúca sa ako roztrasená huspenina.

Pochybovačná ako Tomáš.
Odkopnutá ako Jozef, predaný do otroctva.
Prineskoro ľútostivá ako Judáš, čo skončil obesený na hlohu.

Lebo viem, že je to zase moja chyba. Je aj nie je.

Je, lebo...
Lebo sa hrám na krupiéra, zatiaľ čo si hádžem žetóny do vrecka, tváriac sa, že som sveták.
Lebo sa hrám na kolportéra a predávam klamstvá presvedčivo formulované v elegantných úvodníkoch.
Lebo sa hrám na kariéristu a ohŕňam nos nad sentimentom, a pritom všetko, čo na tom svete chcem je jeden fialový tulipán a čaj bez cukru v zafajčenom sídliskovom bare.

Nie je, lebo...
Lebo nemôžem za to, že sa znepokojujem, keď mi cez mreže podávajú lízatko na drevenej paličke.
Lebo si neviem pomôcť, no obávam sa prezradiť číslo topánok náhodnému chodcovi a vložiť mu svoj život do rúk.
Lebo naozaj nie je nepochopiteľné, že sa bojím, keď sa vykláňam z plynového balóna letiac nad Tatrou, Matrou, Fatrou a ich ostrými končiarmi a jediné, na čo sa môžem spoľahnúť je...

Je to, že som Nora a po všetkých tých hlúpych omyloch som si vybrala správne.

 Blog

1 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu