Ako u Cigánov. Včera bola hojnosť, radosť, spev. Víno tieklo potokom, koňak sa sypal, piesok sa lial, farebné stuhy viali vo vzduchu nadnášané veselou melódiou, ústa sa mi smiali, aj oči, aj ruky, mala som ich plné, štiastie mi z nich kypelo, padalo na zem, ale bolo ho toľko, že som ho ani nezbierala. Stále nové a nové prýštilo, ako fľaša natraseného šampanského, ako domáci ohňostroj, ako výbuchy smiechu, salvy diel. Nohy sa v tanci mihali, prebleskovali pomedzi obťažkané stoly, gravídne blahobytom. Všetko som mala, slnko na pleci a lásku po boku a dôveru v srdci a tie ruky tak plné…
Dnes zas nemám nič, s nechuťou dvíham oči na prázdny podnos. Vidím v ňom len odraz, len rozmazaný zlepenec farebných štvorčekov, na hony vzdialený od milovanej tváre, jej hĺbky, vône. Samota ma zas oziaba, tá pocitová, známe predmety okolo sa zdajú cudzie, nepokoj a tá neznesiteľná povinnosť, ktorá sa na mňa prisala, kojím ju zhorknutým mliekom, ako nechcené decko, ktoré je už neskoro potratiť. Ani tak nie je dobre, ani onak. Smola sa mi lepí na päty, potím sa v priteplej veste, sčernetej od kolomažu, ktorým mám prsia zamazané, v smäde otáčam zhrdzavené kohútiky, no všetky sú prázdne, kľúče sa mi lámu v zámkoch a tabak mi zvlhol ako rozmazané čierne oči, čo nie a nie umyť.
Cigáni. Včera mi hrali na svadbe, dnes v prederavenom bruchu.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár