Neznášam to ticho na druhom konci slúchadla. Skrýva sa za ním celé spektrum nevypovedaných pocitov. Radostné prekvapenie, úžas. Ohromenie, bolesť, sklamanie. Precitnutie do reality, strata ilúzií, opovrhovanie. A otázka: To ako fakt??
Dym sa vlní v zmyselnej krivke a stúpa k stropu.
Zase raz som sa zachovala ako sviňa. Ale môžem za to? Nešlo to inak, proste na mňa vyšiel rad. Nie nie, to nie je presné. Skôr vyšiel rad na ďalšieho muža v mojom živote. Tento je dobrý. Príliš dobrý. Milý, nežný, chápavý, citlivý, charakterný. Nezištný, dobrácky a dôverčivý. Na takého sa dá byť len sviňa. Keby tak bol idiot, drzý, majetnícky a arogantne nad vecou, poskladala by som sa pred ním. Keby na moje zmysly pôsobil silou, mal by to u mňa isté.
Keby bol totiž sviňa on, nemusela by som ňou byť ja.
-Nechcela by si ísť zajtra so mnou, Ľubom a Števom na Sivec?
-Hmm, porozmýšľam o tom.
-Ak nie, tak nie, pokojne to povedz.
-Keď budem chcieť povedať nie, tak to urobím, nemám potrebu ti klamať.
Ale viem, že odmietnem. Že zavolám polhodinu pred odchodom, chvíľu budem dramaticky mlčať, aby si myslel, že sa niečo stalo a nenapadlo mu, aby sa hneval, potom ho presviedčať, že sa mýli a všetko je v poriadku, že som chcela ísť, ale teraz to nejde, a nie, nemám žiadne problémy, akurát mi ten výlet príde zvláštny, rovnako ako on, a vlastne si prídem zvláštna aj ja sama, lebo hoci je najlepsí muž, akého som kedy stretla, v mojom podvedomí ho mám práve kvôli tomu za slabocha, čo mi dáva chuť manipulovať ním a zavádzať ho, namotávať ho a odmietať, a chyba nie je v ňom a v drobnostiach, ktoré ma na ňom iritujú, ale vo mne, lebo som to ja, v ktorej je niečo choré a malígne, čučí to pod povrchom a znemožňuje mi to vidieť sa v pravom svetle, núti ma to správať sa ako sudca pre ostatných, nálepkovať ich a hodnotiť podľa zvrhlých merítiek, ktoré som vzala ani neviem odkiaľ.
Všetko je fajn, až na to, že som otupená a chladná, presýtená trpkosťou a smútkom, a všetko krásne čo vo mne vidí, je len prázdny odraz ženy, ktorou som donedávna bola, pred tým, ako sa mi podlomili kolená a začala som sa sústrediť na malichernosti. Pred tým, ako som stučnela a spohodlnela a zneistela a zľahostajnela.
Pred tým, ako mi niekto ukradol srdce a ja som to nešla ohlásiť.
...
Vonku zúri realita, no Ľudmila a Nora, Eva, Monika, Zoja, Margita a Besná len popíjajú rum s čajom a premýšľajú o tom, ako sú si všetci osamelí ľudia podobní.
Zlomení a sklamaní. Svojou vinou alebo vinou tých, ktorým dali dôveru.
Pokúšajúci sa vysporiadať s kameňom na srdci každý po svojom. Niekedy sú prehnane snaživí, naháňajú sa za zbytočnosťami, aby nemuseli tak intenzívne cítiť to, čo im ubližuje, plytvajú prebytok nehy na mačky, psy, rybičky a papagáje, niekedy sú prelietaví, chmátajú sem a tam, za hrsť za štipku, berú a vzápätí odhadzujú, bez hĺbky, bez serióznosti, len tak, len aby prehlušili výkriky zúfalstva vo svojom vnútri. Niekedy sú apatickí, zavretí v miestnostiach zatuchnutých od nepochopenia, vo výťahu, v električke. Sami v dave, v supermarkete, v rade na pošte.
Obhrýzajú si nechty alebo si nalepujú umelé, tancujú na stole alebo pod ním opito spia. Žijú pre druhých alebo sa dusia v sebaľútosti. Plávu z extrému do extrému, chcú ľúbiť a nenávidia, túžia a opovrhujú, a všetko je to márne, lebo... Lebo čosi odišlo a ťažko to nahradiť.
Nezáleží na veku, skúsenostiach, sociálnom statuse, na tom, či si ty ja alebo ja ty, či si umývam zuby pred alebo po raňajkách, či si po prvej facke balím veci alebo ju prehltnem, či som za alebo proti interupcii, či riešim konflikty s chladnou hlavou alebo hneď bežím prepichovať gumy.
Či som ironická alebo sa rozcitliviem pri každom slaďáku.
Môžem sa tváriť ako silná žena, skočiť z mosta alebo sa nechať prejsť vetrieskou, predstierať a dúfať, že sa časom roztopím, možem byť nevrlá alebo sa rozdať, opiť sa súcitom alebo absolutkou.
Nech si vravím Ľudmila a Darina a Venuša a Kleopatra, nosím škrabošku a skrývam sa za kulisy.
Je to totiž úplne jedno.
Či si dupnem nohou a poviem dosť, či sa budem hádzať z náruče do náruče, či sa budem hrať na hrdú, či sa posnažím zabudnúť alebo si budem sadisticky oživovať spomienky, či zatrpknem hneď alebo až po desiatkach neúprimných „Aj ja teba…“, či vstanem alebo ostanem ležať, či budem zmätkovať a cúvať, čakať zázraky od budúcnosti alebo sa topiť v minulosti, lebo...
Lebo čosi odišlo a ťažko to nahradiť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
sculptus
26. 10.októbra 2008 22:47
Sucit alebo absolutka.. mas skvele slovne spojenia a prirovnania, forma je vyborna, len obsah u mna zlahka skripe. Cele mi to pride ako jedno velke moralne ospravedlnenie typu "Taka som"... To nie je ospravedlnenie, s tym by mala akterka pribehu nieco robit. Neviem do akej miery sa to tyka a netyka teba, takze tebe nejdem nic vycitat. Kazdopadne sa mi to pacilo.
Napíš svoj komentár