Bolo dosť veľa hodín. Ležala som v posteli a snažila sa nepodľahnúť mámivému objatiu svojej saténovej postele. Mesiac mi svietil rovno do tváre a ja som si čítala staré sms-ky. Už je to polhodina, odkedy mi Martin volal, že príde k nám. Vedela som, že musí najsamprv aspoň zbežne upratať bar, tak som sa príliš neznepokojovala. Prešlo niekoľko desiatok minút a ja som prekonala rekord v tetrise, tenise a všetkých ostatných hrách, ktoré som si minulý týždeň stiahla do telefónu. No keď mi na mobile naskočil na zlovestný čas 3:15, v hlave sa mi začali odohrávať príšerné príbehy, od vraždy až po UFO. Skryla som sa pod perinu a vytočila Martinove číslo. Nedostupné.

Určite je ešte v bare, pomyslela som si, preto nie je v dosahu. No mysľou mi začali opäť presakovať hrozné veci. Potrebujem sa upokojiť, vravela som si. Bez rozmýšľania som schmatla cigarety a zapaľovač, hodila som na seba župan a vydala sa na nebezpečnú cestu naprieč celým domom. Mám izbu v podkroví a tak som musela opatrne zojsť po veľmi vŕzgajúcich schodoch, prejsť popri spiacich rodičoch, nezabiť sa o stoličky v kuchyni a bicykel na chodbe. Strčila som si kľúče do vrecka a otvorila dvere. A vtom som dostala infarkt. Za dverami stála tmavá postava, opretá o naše staré auto.

"Ježišikriste!" hlesla som a z ruky mi vypadli cigarety. Bola som tak vystrašená, že mi trvalo asi tri sekundy, kým som si uvedomila, že to je Martin.

"Zlatko, prepána, čo tu..." a potom som si všimla, že má polovicu tváre od krvi. "Čo sa stalo?"

"Dáki kokoti ma napadli," zachrapčal. Vzal mi z ruky cigarety a zapálil si. "Som vyšiel z baru akurát a oni tam stáli, asi šesť ich bolo. Že im mám otvoriť a naliať. Ja som povedal, že už je po záverečnej, že nech idú dakde inde. Zrazu zozadu rana do hlavy... Nemám peňaženku, mobil, nič..."

Vytočila som políciu.

"Nechaj ták, jeb na to, kde ich oni teraz nájdu? Nemám chuť stráviť noc na fízlarni. Ani neviem jak vyzerali, nič... Zlož prosím..." povedal potichu a pohladkal ma po vlasoch.

"Čo ťa bolí? Poď tam, do svetla, nech sa pozriem, môžeš chodiť? Volám sanitku... Poď, ukáž..." bola som v šoku a nevedela čo skôr.

"Nič mi neni, len som spadol jak mi ten chuj jebol a som si otrieskal hlavu o chodník a kus ma bolí koleno a ruku mám odretú, ale inak ok," zahodil ohorok z cigarety, vzal mi telefón od ucha a objal ma. "Som hladný, nemáte dačo doma?"

"Isto si ok?" pochybovačne som sa dívala na jeho zakrvavenú tvár.

"Nie, nie som ok, som HLADNÝ a asi ťa o minútu zjem," zaškľabil sa.

"Zlatik, vieš čo? Nechcem riskovať, že sa naši zobudia, lebo bude cirkus humberto, sekundu počkaj, len si dám bundu na seba a botasky a pôjdeme do Tesca, ti niečo kúpim," povedala som priškrteným hlasom.

Či je bývanie hneď vedľa hypermarketu výhodou, alebo naopak, o tom sme raz s Martinom viedli siahodlhú diskusiu. Teraz sa to ukázalo bezpochyby ako jednoznačná výhoda. V ostrom svetle obchodu som sa pozrela na Martinovu ranu na spánku a zistila som, že to je len malá tržná ranka, z ktorej ale vytieklo pozoruhodné množstvo krvi. Predavačka pri jedinej otvorenej pokladni bola zrejme tak veľmi unavená, že si pri blokovaní šalátu a rožkov vôbec nevšimla, akému divnému páru ten tovar blokuje. Ja som mala na sebe spodok z pyžamy s mikimauzom a Martin vyzeral dosť nebezpečne v koženej bunde so zakrvaveným ksichtom.

Šli sme k nám, zavreli sa do kúpelne a kým on do seba ládoval všetko to jedlo, ja som mu vatovým tampónom čistila tvár.

"Poznal si ich?" spýtala som sa.

"Ani jedného som nikdy nevidel. Úplne cudzie ksichty."

"A to ako len kvôli tomu ťa napadli, že si ich už nechcel pustiť do baru?" pokračovala som v otázkach.

"Nooo... hej, lebo hneď potom nasledovala rana... vlastne... ja neviem, čo sa vlastne dialo potom, lebo sa mi zatmelo pred očami, to asi jak so mnou prásklo o zem... ale..." Martin prestal prežúvať a zahľadel sa na kachličku na podlahe.

Trpezlivo som čakala, čo povie. Sadla som si vedľa neho na okraj vane a vzala mu z ruky zvyšok šalátu.

"Nepamätám sa už na nič, len že jeden z nich potom povedal, že Jana bude mať radosť a druhý mu na to, že ho Jana skôr zabije, že ma nemali biť či čo..."

Mozog sa mi zrazu prebral a začal pracovať nenormálnou rýchlosťou. Jana, Jana, aká Jana? Opäť sa mi vybavila pošta zo záhadného nicku. Môže to mať súvislosť?

TO BE CONTINUED...

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár