Láska je slovo na päť písmen, on mi na konci povedal až päť slov... Part 2.

...Svoje rozpaky som sa snažila nedať najavo. Nenápadne som si ho obzerala. Vysoký, možno až priveľmi, no s fantastickou postavou a tým najnádhernejším ksichtom na svete. Vyzeral tak dokonale, skoro dievčensky, až na to strnisko... Prekrížila som si ruky cez seba, lebo som mala pocit, že tá pumpa v mojej hrudi snáď vyletí skrz rebrá a trápne sa rozpleskne pri jeho nohách.

Povedal mi, že je veľmi hladný a že si chce ísť najprv kúpiť bagetu. Tak som vedľa neho cupkala a snažila sa nevyzerať priveľmi smiešne. Potom sme sa rozhodli ísť do môjho obľúbeného baru. Aj keď som mala chuť skôr na pivo, prispôsobila som sa mu a dali sme si kofolu. Rozprávala som veľa a priveľmi rýchlo. O svojich zážitkoch, cestách, alkoholických excesoch. On si len spokojne zobkal svoju bagetu a sledoval, ako sa mi klepe ruka pri pripaľovaní či hasení cigarety.

Neviem, či to, čo som mu rozprávala, ho zaujímalo. Tváril sa, akoby bol miestami duchom neprítomný, no nespúšťal zo mňa oči... Zrazu sa zhlboka nadýchol a povedal, že sa musí ísť vyvracať. Ak by sa myšlienky dali zhmotniť, nad mojou hlavou by vyseli tri veľké písmená a zopár otáznikov - WTF? ? ? Bolo mu zle. Bolo mu naozaj fyzicky zle a mne začínalo byť tiež. Fajčila som asi svoju 15 cigaretu a omylom klepla popol do svojej kofoly. Skvelé. Zrejme som sa svojím nekonečným kvákaním a pseudointelektuálnymi rečami zhodila do poriadnej diery plnej sračiek a toto bude ďalšie z mojich katastofálnych prvých stretnutí. Lenže tentoraz budem na vine ja.

Keď sa vrátil, prstom som práve lovila spálený tabak z mojej hnedastej tekutiny, ktorú majiteľ baru bohapusto označoval ako kofolu. Narýchlo a v rozpakoch som si utrela prst do gauča a snažila sa tváriť, akoby lovenie popola z kofoly bola úplne prirodzená činnosť človeka, ktorý čaká na svojho barového spolupútnika... A on, on vyzeral rovnako, ako predtým. Úchvatne.

"Je mi zle, " odpovedal mi na moju nevyslovenú otázku, a odhrnul si dlhé vlasy z tváre. Odvetila som niečo na spôsob, že to na ňom vôbec nie je poznať. Zrazu mu zazvonil mobil, a z pár viet, ktoré prehodil, mi bolo jasné, že sa chystá domov.

"Dúfam, že som ťa priveľmi neotrávila..." hlesla som. Pozrel na mňa ako na nejakého odľuda a v krátkosti mi rozpovedal svoj včerajší alkoholický príbeh, ktorého dozvuky mal práve možnosť zažívať na vlastnej koži. Aj napriek empatickému prikyvovaniu na boliestky, ktoré ho tými chvíľami sprevádzali, mne začalo byť akosi ľahšie na duši. Nie JA, ale alkohol je na vine, že sa cíti takto biedne. Juchú!

Ponúkol sa, že zaplatí. A ja, ako zakaždým, som aj tentoraz odmietla. Vravím mu, nebuď trápny, som síce študent, ale žiadna socka. Keď sme stáli na chodníku pred barom, na rozlúčku ma objal.
"Nechceš žuvačku? " spýtala som sa ho. A vtedy sa po prvýkrát začervenal a povedal stručné "uhm". Nebolo to mienené nijako dehonestujúco, avšak ak sa človek vyzvracia, žuvačka sa zvyčajne stáva najlepším kamarátom.

"Zavolám ti! " zakričal na mňa, keď som už bola na druhej strane ulice. Len som mu kývla na znak súhlasu a za pochodu som si vytiahla poslednú cigaretu a pokrčenú krabičku hodila do smetného koša. Ten nadnášajúci pocit, ktorý sa mnou rozlieval a pôsobil na všetky bunky môjho tela bol fantastický. Kráčala som ľahučko a vyrovnane. Zavolá mi! ! ! On! ! ! On mi zavolá! ! ! Cítila som sa ako pätnásťročná a zbavená akejkoľvek ženskosti a dospelého uvažovania som prežívala čistú a nefalšovanú radosť. Cítila som, že prichádza niečo nové...

TO BE CONTINUED...

 Skutočný príbeh

11 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu