Láska je slovo na päť písmen, on mi na konci povedal až päť slov... Part 5.

"...Do piči! ! ! " zahrešila som, keď som si všimla, že moja čierna bunda je celá polepená niečím, čo sa nápadne podobalo na žuvačku.

Keď sme si sadli do tej nešťastnej kaviarne, hodili sme bundy len tak, na proťajšie kreslo, na ktoré zrejme predtým nejaký dobrák nalepil parádne rozťahanú žuvaciu hmotu.

"Aký kokot...? ! " nadávala som a snažila sa tej žuvačky nejako zbaviť, no ona sa len čím ďalej, tým viac rozťahovala po mojej novej bunde.

"Ukáž sem, " zavelil Martin a ja som mu podala môj zababraný odev. Začal systematicky odlepovať kúsok po kúsku a ja som si musela zapáliť.

Normálne nefajčím nejako často, doma mi to absolútne nechýba, no akonáhle vytiahnem päty z domu, som schopná vyfajčiť aj krabičku behom relatívne krátkej chvíle. Mimoriadne sa vyžívam v tom, keď dym nevyfúknem normálne, ale počas toho, ako rozprávam. Niekomu sa to môže zdať, akoby som bola ľudským hovoriacim komínom, no ja mám túto praktiku pri svojej neresti rada.

"Nepochopím, ktoré hovädo nalepilo žuvačku na to kreslo... a to ešte dobre, že si tam nikto z nás nesadol, " povedala som pobúrene a moju tvár zahalil oblak dymu.

Martinovi šla očista mojej ochrany proti zime celkom dobre. O chvíľu mi ju podal a aj keď stopy po gume samozrejme zostali, už to aspoň nevyzeralo akoby ma niekto opľul. Alebo niečo horšie.

Šla som ho odprevadiť na stanicu a môj príchod domov opäť sprevádzalo známe pípnutie.

"Nabuduce more coffees and movies. Si skvela, ty kamaratka moja! "

Usmiala som sa na mobil a po klasickej večernej očiste sa uložila do postele. Uvažovala som nad dňom, ktorý som prežila a premietala si v hlave okamihy, ktoré nasvedčovali tomu, že to bude viesť niekam inam než len k označeniu "kamarátka". A zrazu mi začal telefón naliehavo vibrovať. Najprv som si myslela, že je to Martin, no keď sa na displeji zjavilo Derekovo meno, začala som panikáriť. Po pár sekundách som sa to rozhodla vziať.

"Hey, hello, how are you? " povedala som klasickú formulku na úvod rozhovoru svojmu "kvázi" anglickému frajerovi.

"Chýbaš mi, bejby, " odpovedal mi Derek vo svojom jazyku, "môžeš sa pripojiť na ICQ? "

"Jasné zlatko, vydrž sekundu, hneď som tam, čau." a zložila som.

Viedli sme dlhý rozhovor o tom, ako si chýbame, ako sa na seba tešíme a kam všade pôjdeme, keď sa konečne dotrepem do Londýna. Všimla som si, že som k nemu chladnejšia ako obyčajne a on si to všimol tiež. Derek bol fantastický chlapec. Krásny, iteligentný a šikovný - so svojou kapelou už mal za sebou prvé turné po Európe a práve dokončili ich prvý album v nahrávacom štúdiu vo Švédsku, kde kedysi nahrávala ABBA.

Opýtal sa ma, čo ma trápi. Jeho schopnosť okamžite rozpoznať moje pocity bola neskutočná. Bolo mi všelijako. Zmätená som začala plakať za počítačom a napísala mu len, že už chcem byť pri ňom... Zároveň som uvažovala nad tým, ako je to možné, aby som skutočne ľúbila niekoho, koho som videla štyri hodiny vo svojom živote. Pol roka stráveného na internete písaním si a snívaním o tom, "čo by bolo, keby..." je síce dlhá doba, no bolo mi jasné, že možno mám rada len tie písmenká a nie jeho.

... Bol upršaný septembrový deň a ja som bola doma nejaký druhý týždeň. Napísala som dlhý mail môjmu americkému exfrajerovi (s ktorým som sa samozrejme vlastne nerozišla - skončilo to tak, že som skrátka jedného dňa nastúpila na lietadlo a šla domov) a začala sa pomaly chystať na koncert, kde som mohla konečne uvidieť všetky moje obľúbené duše. Keď som sa po príchode na miesto konania koncertu radostne zvítala so všetkými, presunuli sme sa do časti s pódiom, kde už hrala nejaká kapela.

A v tom mi zastal celý svet. Nič som nevidela a ani nepočula. Nikto sa nehýbal, všetci ostali v neurčitých polohách, vlasy ostali trpezlivo visieť vo vzduchu. A v žiari reflektorov stál on. Noha vyložená na bedni s odposluchom a prsty skrútené na hmatníku čiernej gitary v zložitej polohe. Omámená som kráčala tichom až rovno k nemu a dotkla sa jeho kanady. V celej miestnosti sa ozýval jeden jediný zvuk.

Buch-buch... buch-buch... buch-buch...

Zrazu som precitla. Kamoš kľačal nado mnou a jemne ma plieskal po tvári...

"Preboha, volajte záchranku, abo čo! " vybrechol Miro na ostatných.

Zdvihla som sa.

"Ti jebe? Čo sa stalo? " spýtala som sa ho a držala sa ho za plece... Bolo mi akosi malátne.

"Ostaň ležať, do piči! " zrúkol na mňa. "Ešte tu umreš a potom ťa zabijem! "

Začala som sa smiať. "Som v pohode, čo sa krúšiš, trochu sa mi zatočila hlava... Poďme na cígo."

Keď sme sa vrátili, kapela stále hrala. Potúžená cigaretou a poldeci hrušky som začala pišťať - "JA S NÍM CHCEM MAŤ FOTKU! ! ! " Opakovala som svoju žiadosť niekoľko krát. Mirovi nakoniec došli nervy a schmatol ma za ruku.

"Poď! " ťahal ma za sebou až k zákulisiu. Tu čakaj a potom si pýtaj fotku.

Trvalo asi minútu a zjavil sa. Nádherný. Dlhé čierne vlasy po pás a očiská rovnakej farby.

"Can I take a picture with you? " vyšlo zo mňa.

Po úspešnom blysnutí fotoaparátu som sa k nemu otočila a podala mu ruku.

"By the way, ja som Nixi, čo piješ? " vyletelo zo mňa bez prípravy v jeho rodnom jazyku.

Od tej chvíle sa odo mňa nepohol...

Postupne to dospelo do štádia, keď sme si cez Skype vyznali lásku. A zrazu som si nebola istá. Ničím. Vedela som, že je Derek do mňa platonicky zaľúbený, možno to bolo aj čosi viac. A to ma trápilo. Nechcela som mu ublížiť, no sama som si bola na vine, pretože nikto ma predsa nenútil podstupovať riziko vzťahu na diaľku. Ja som to riziko prijala a zrazu som chcela vycúvať. A to nebolo fér. Voči nikomu.

Napísala som Derekovi, že mi je skrátka fyzicky zle a že si potrebujem ísť ľahnúť a že sa porozprávame neskôr. Pochopil to, poslal mi milión *kiss* smajlíkov a potom som sa odpojila. Vedela som, že sa musím rozhodnúť. A čo najrýchlejšie, pretože termín môjho dlho plánovaného príchodu do anglického kráľovstva sa blížil závratnou rýchlosťou.

V tú noc som sa teda rozhodla.

TO BE CONTINUED...

 Skutočný príbeh

7 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu