Láska je slovo na päť písmen, on mi na konci povedal až päť slov... Part 8.

Sedela som pred počítačom a okrem žiarenia z obrazovky mi tvár osvetľoval aj mesačný svit, ktorý sa zakrádal skrz strešné okno rovno nad mojou hlavou. Jediným zvukom v miestnosti bolo len ťukanie klávesnice a tiché šumenie PC.

"Sweetie, " písala som Derekovi, "nemám toľko peňazí, aby som mohla ísť za tebou... Letenku síce už mám, ale nebudem mať ani na hotel, " klamala som a utierala si slzy.

Rozhodla som sa predať letenku a ešte v tú noc to vyvesila všade možne po nete. Trhalo mi to srdce, no nemohla som chodiť s obidvoma naraz! Aj keď chodenie s Derekom bolo v podstate virtuálneho rázu, viem, že Martin by určite nebol nadšený, keby som v tej najkrajšej, najvzrušujúcejšej fáze vzťahu odišla za niekým iným.

"Môžeš predsa prísť na Slovensko ty, " navrhla som Derekovi a dúfala, že to odmietne. To by bola asi ešte väčšia katastrofa, než keby som ja šla do Anglicka.

"Honey, prečo mi to robíš? Ja som sa na teba tak strašne tešil, sníval som celé dni o tebe, o nás... Neverím, fakt neverím, že sa tesne pred odletom takto vzdáš, povedal som ti milionkrát, že o prachy sa nestaraj, len príď..." odpísal mi a zatváril sa strašne nešťastne.

Vo webkamere sa mi zdal neodolateľne krásne nešťastný, no moja myseľ bola už zopár hodín celkom fixne preprogramovaná na obraz Martina, ako pri bozkávaní rozkošne priviera oči.

Viete, aké to je, keď sa neviete rozhodnúť medzi dvoma krásnymi chlapcami? Nie, nie je to žiadna slasť, pokiaľ človek nie je totálne skurvená beštia, tak je takáto situácia nanajvýš otrasná. Je to pocit, ktorý vás gniavi z oboch strán. Na každej strane sú dvere, jedny vycifrovanejšie ako druhé a aj keď vás lákajú oboje, musíte sa rozhodnúť len pre jedny z nich a to čím skôr. Inak z vás ostane iba kaša. Kaša bez chlapa.

Po ďalšom citovom výleve z Derekovej strany a po ďalšom mojom uslzenom vysvetľovaní, že na Slovensku je kríza a jednoducho si musím peniaze odložiť na dôležitejšie veci, akými sú napríklad moja vlastná existencia po ukončení výšky, som vypla počítač a šla spať.

Po polhodinovom prehadzovaní sa v mojej čiernej posteli a výčitkách, ktoré boli spojné s mojím smutným Angličanom, som sa pozrela na mobil, aby som zistila, koľko je hodín. Našla som smsku od Martina.

Chybazzz mi... Bru noc. Cmuk

Neodpísala som mu.

Na druhý deň som za ním šla do baru, kde robil. Radosť, ktorú mal v očiach, keď ma zbadal, bola jednoducho úchvatná. Keďže bolo dosť skoro na to, aby chcel niekto pivo, alebo hoci aj kofolu, Martin sa pozorne a nežne venoval mojim perám. Keď som po chvíľke zacítila neklamný znak toho, že je celkom pripravený aj na iné veci, než len na bozkávanie, celkom škodoradostne som sa ospravedlnila a šla na vécko.

Po Martinovej príťažlivej voňavke mi prvý nádych na hajzli pripadal, akoby som sa ocitla v masovom hrobe z roku 1944. Premohla som nutkanie na vracanie a prekryla si tvár svojím tričkom. Usmiala som sa na seba do zrkadla, kde som videla len svoje oči. Chytro som si upravila rozmazané očné linky a vymenila žuvačku. Nech sa chlapec zo mňa zblázni!

Keď som sa vrátila, Martin bol v tej istej pozícii ako som ho tam nechala. Keď som si sadla, chvíľu sa na mňa zapozeral a potom sa na mňa bez slova vrhol, akoby som bola preč 5 týždňov a nie minút.

"Zjem ťa..." zašepkal mi do ucha a jeho svieži dych mi pošteklil krk.

"Zjedz ma, " povedala som vyzývavo.

Začal mi bozkávať krk a ucho takým spôsobom, že som sa prestala ovládať a pridusene som zamrnčala ako mačka. Mysľou mi prebehol obraz, ako zo mňa trhá šaty a vášnivo sa milujeme priamo na barovom pulte.

"Ehm..."

To jediné zakašľanie si ma vrátilo späť na zem. V bare stálo nejaké dievča a tvárilo sa, akoby jej práve vymrela polovica rodiny. Bez mihnutia oka civela na Martina...

TO BE CONTINUED

 Vymyslený príbeh

11 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu