Láska je slovo na päť písmen, on mi na konci povedal až päť slov... Part 9.

"Čau Silvia, " povedal Martin a behom chvíle sa presunul späť za bar.

Dievča tam len stálo a ešte stále na neho civelo. Nevedela som kto to je, ani odkiaľ je, no bolo mi jasné, že s ním niečo niekedy mala. S Martinom. S MOJÍM MARTINOM.

"Dáš si niečo? " spýtal sa jej po krátkej chvíli keď mu neodpovedala na pozdrav. Nervózne na mňa pozrel.

V hlave sa mi premietalo asi tisícpäťsto scenárov, čo by som mohla v tejto situácii spraviť, od mierumilovných - ako pozvať ju na poldeci, až po brutálne zmasakrovanie jej popolavej tváre.

"Priniesla som ti späť cédečka, " podávala mu malú bielu igelitku s červeným srdiečkom, "ale musím... musím už ísť, vonku ma čaká kamoš..." povedala o čosi hlasnejšie.

"Nezostaneš ani na jednu kofolu? " spýtal sa jej váhavo.

V tom momente som naň poslala tisíc bleskov, ktoré mi sršali z očí a vlastne odvšadiaľ, odkiaľ môže niečo sršať. Kto je tá ženská? Čo má za problém? Prečo sa na Martina díva akoby jej uškrtil štyri mačky a desať škrečkov? ? A prečo, do faku, ju on prehovára aby ostala? ? ?

"Ahoj, ja som Nixi, Martinova frajerka, " dala som sa na protiútok s rukou natrčenou smerom k nej, hoci jej podľa predchádzajúceho výjavu, ktorý by som jemne nazvala ako "oplodňovanie cez šaty", muselo byť jasné, že sa s ním len nekamarátim.

Mľandravo mi (ne)opätovala môj stisk, keď som jej podala ruku. Šepla niečo smerom k Martinovi v zmysle, že už ide a stratila sa.

Nechcela som ho hneď vystrašiť tým, že by som naň namierila lampu a začala krížový výsluch o tom, čo to bolo za babu, preto som ho požiadala, nech mi naleje poldeci hrušky. Práskla som to do seba na jeden šup a zapálila si. Keď už asi desaťminút nič nevravel, rozhodla som sa, že by som sa pre pokoj duše nás oboch mala dozvedieť o tajomnom (a dosť škaredom) stvorení, ktoré nás prepadlo pri barovo-erotických radovánkach.

"Zlatko? " začala som opatrne.

"To bola len kamoška, " odpovedal mi na moju nevyslovenú otázku. Zjavne si počas tých desiatich minút v hlave pripravoval reč, pretože spustil plynule ako na literatúre pri recitovaní Ranenej brezy. "Kamarátim sa s ňou už dosť dlho, asi šesť rokov, a asi rovnako dlho sa ma snaží zbaliť. Ale ja s ňou fakt nič nemám a ani nechcem mať. Ja mám teba."

"Mojkooo, " obišla som bar a objala ho.

"Veríš mi? " opýtal sa ma a s nosom jemne pritlašeným na ten môj sa na mňa uprene pozeral. Hlavu mi držal v dlaniach a palcami hladil spánky.

"Verím ti."

Vyložil ma na bar s takou ľahkosťou, akoby zdvíhal malé kuriatko a pokračoval v tom, kde sme prestali.

Keď sa do baru nahrnulo zopár ľudí, ešte som chvíľu posedela pri stole s kamarátkou, dopila drink z hrušky a banánového džúsu s ľadom, ktorý mi namiešal Martin a potom som šla domov, pretože na Skype ma už dávno čakal Derek. Veľmi sa mi nechcelo ísť v piatok večer domov o pol ôsmej, no už som to Angličanovi sľúbila, a nechcela som ho opäť sklamať. V mojej mysli sa vynáral plán, ako si ho od seba odpútam tak, aby ho to bolelo čo najmenej, chcela som si vymyslieť množstvo povinností, aby som si s ním písala len naozaj zriedka a tak by postupne zabudol na láskyplné pocity, ktorými voči mne oplýval. Aspoň teda skrz internet.

Keď som však zapla ICQ, Derek ešte pripojený nebol. Aby som si skrátila chvíľu, prihlásila som sa na Pokec. No to, čo ma čakalo v pošte nebola ani reklama na nové poistenie od Slovenskej sporitelne, ani pozdrav od kamaráta z Trebišova, ale celkom obyčajná, hnusná a kruto odporná pošta s mierne vydieračským obsahom.

Subjekt: ty pica vyjebana! ! !

nechaj ho na pokoji, lebo zomries! ! !


TO BE CONTINUED...

 Vymyslený príbeh

11 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu