Ja som vždy vstával neskôr, mnohokrát si ma za to doberali. Predsa o 6 ráno vstávajú len tí z mesta, lebo to sú veľkí páni. Hodil som do seba troška tvrdý a zatuchnutý chlieb s bryndzou a k tomu si olúpal celú cibuľu. Jedol som ich ako jablká. Tu nikomu nevadilo, že mi smrdí z úst. Ale aj tie som si umýval – teplou vodou som si pravidelne vyplachoval ústa aj trikrát denne. Ale len ak to nikto nevidel, inak by som zase bol len na smiech.
Chlapi mali stále po ruke borovičku. Ukrývala sa ešte v tých starých komunistických fľaškách so splesnivenou etiketou a zlatým vrchnáčikom. Nikdy nevydržala fľaša dlho plnou. Ženy od rána behali po dome ako splašené, ustavične do mňa drgali a odstrkovali ma z ich cesty. Tu sa plašili s vendliakami, tu zrazu behali s kusami chleba a slaniny, fľaše vody... Mne to bolo akosi jedno, ja som sa nikdy nikam neponáhľal.
Sadol som si na dvor a sledoval tie zhony bez akéhokoľvek vzrušenia. Rané Slnko vytváralo ešte dlhočizné tiene a nemalo silu, aj napriek tomu som mu vystavil tvár. Cez plátené topánky som na chodidlách zacítil rosu. Nikto si ma nevšímal.
Ráno mávam mnohokrát problém sa rozhýbať. Problém je aj myslieť. Potrebujem dobrú hodinku kým sa naštartujem. Síce som sa snažil premýšľať, prečo sa zrazu všetci tak náhlia, dokonca aj moja starká, ktorá ma na chrbte už viac ako 70 rokov, nervózne čosi lamentovala a stále odbehovala do pivnice. Zavše višla s prázdnymi rukami a po chvíli sa tam opäť vrátila, asi mala tiež problém ráno s pamäťou ako ja. Potom nakoniec po pár pokusoch vyšla vonku aj so starými česačkami a mne to všetko doplo. Ideme na hory – na čučoriedky. Mal som rád tieto dni.
Vyskočil som na rovné nohy a utekal. Kým som na seba naťahoval staré nohavice začul som z konca ulice hučať starý GAZ. Znelo to ako traktor, taký nežný traktor. Hoci som bol najpomalší a vstával som najneskôr, bol som prvý kto sedel vzadu na nepohodlných lavičkách Gazu. Trvalo ešte hodne, kým sa všetci nasúkali dovnútra. Chlapi čakali na ženy, tie kontrolovali dvere, okná a štipcami prichytili bielučké presteradlá vlnaice sa vo vetre, ak by prišiel vietor.
Už v aute chlapi začali piť. Ani šofér sa nestránil. Aj mu zjavne chutilo, aj si ešte popýtal, načo mu každý ochotne podal. Len som oči vypliešťal. Ten chlap vyzeral horšie ako ten GAZ. Starý, ošúchaný a unavený, ale deco borovičky ho nakoplo tak, že začal: „Na kráľovej holi...“. Na dedine bolo o zážitok vždy postarané.
Auto zavzdychalo a z výfuku sa vyvalili husté mraky dymu. Cesta šla sprvu len poľom, bolo príjemné s vetrom vo vlasoch môcť sledovať okolité hory. A potom som mal chuť ísť radšej pešo. Každučkým chĺpom tela som sa držal ako prikovaný na koženom sedadle, aby ma to nevykydlo vonku na ostré kamene pod kolesá auta. Šofér sa s tým nebabral, keď videl kopec, alebo nejakú prekážku pridal, čo to dalo a ženy len kričali a on sa smial. A ja som mal chuť mu vylepiť. Neskôr som sa už len smial – pil som už borovičku aj ja.
Ostali sme visieť v hlbokej priekope, akosi tak nakrivo, až som sa divil, že to auto ešte stojí, že nie je vyvrátené v priekope. Proste tu neplatili žiadne fyzikálne zákony. A alkohol spravil zase svoje: „Chlopi! Tu podzce trimac motor nech nejebne dolu do prikopy!“, zavelil šofér a už na strane kde bolo auto tak nebezpečne naklonené stála hŕstka chlapov, ktorí tlačili do protismeru náklonu auta. Ja som sa pridal až vtedy, keď som videl, že ostali stáť mimo auta len ženy. Šofér sadol dnu a spod kolies začali vyletúvať kamene veľké ako päsť, celá hora bola ohlušená revom motora...
„Jožku!" Skričal na šoféra chlap stojací vedľa mňa. "Do bohabohoveho co ši rozum potracil, či co še ci stalo?! Šak še nešaľ! Kukaj, ši mladému po nohe prešol!“ Len tak útržkovito si pamätám ako sa okolo mňa zbehli všetci a každý sa vypytoval, čo mi je. Vyzul som topánku, ani kvapka krvi – „Nič mu neni, idzeme daľej! Daj sem ešči paľenky!“. Noha bolela, ale bez krvi nebol dôkaz, že niečo môže bolieť. Pil som ešte viac.
Nakoniec, kto by to čakal, som sa opil jak teľa. Hneď ako začalo páliť júnové slnko rovno na hlavy sa mi začal svet točiť a ja som si zaľahol do čučoriedkového koberca, potom ma začala bolieť aj tá noha, akosi ma tlačila v topánke – opúchala. A mal som strašné suchoty, nevládal som sa ani postaviť, jedol som len čučoriedky, ktoré som aj tak triafal po celej tvári len do úst akosi nešli, až som bol celý zmaľovaný do fialova. Čučoriedok sa v ten deň nazbieralo niekoľko kíl, ale ja si nepamätám ako sa zbierali, len doteraz si stále zo mňa v miestnej krčme všetci uťahujú. Vraj čučoriedkový princ. Hovno, ja som v ten deň nenazbieral nič, blbá prezývka!
_____________________________________________________________________
Poobede som ako veľká voda vpálil do bytu, rovno zo školy a do nosa mi udrela sladučká vôňa čučoriedkového koláča. Teraz pri každom kúsku sa mi vynárajú spomienky, akú „drinu“ vyžaduje vlastnoručne si nazbierať tých pár bobuliek.
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
4
jaaaaj aj moj dedo ma gazik, a nikdy som nepoxopila jak je mozne, ze sa to auto neprevrati ked po takyx sikminax a neviem com xodia, ale teraz mam strasnu xut na cucoriedkovy kolac
spomienky na bezstarostne casy mladi su najlepsie ja ix milujem, svoje i inyx
spomienky na bezstarostne casy mladi su najlepsie ja ix milujem, svoje i inyx
7
krásne napísane...a nejako mi to pripomína situácie u nás na dedine... ako keby som pozorovala susedov... veľmi dobr napísané..
Napíš svoj komentár
+ mi to pripomenulo jeden film