Tá pravá láska

- Prosím! Vieš, že ja neprosím len tak... Povedal a držal ju za ruku. Nežne ju ťahal kamsi preč od ľudí.
- Nie, vážne ved sa ani dlho nepoznáme.
- Prosím. A jeho pohľadu nedokázala odolať. S miernou apatiou aby dala najavo, že nesúhlasí, ale presvedčil ju.

Z hlučnej miestnosti plnej blikotajúcich svetiel a hlasnej hudby ju kamsi ťahal. Predierali sa cez dav alkoholom pohrúžených ľudí a vrážali do nich. On vpredu, ona akoby nasilu ťahaná ním. Bála sa. Nepoznala ho dlho. Nevedela čo môže od neho očakávať, hoci tušila o čo mu asi ide, ale aj tak by na to nepristúpila. Aspoň nie teraz. Vravela mu to, ale jeho to nezujímalo. Tahal ju preč. A ona šla.Bála sa, ale chcela sa presvedčiť ako sa zachová. Ci mu ide, ako všetkým, s ktorým zatiaľ bola, len o jedno. Chcela sa uistiť, že aj napriek tomu, že nespraví zo seba "ľahkú" bude ju mať stále rád. Nechcela vzťahy založené na fyzickej láske. Nikdy to nebolo to čo od lásky očakávala a nechcela sa už do toho bezhlavo vrhať...

- Ja viem asi čo chceš teraz, ale ja ne... On jej nežne priložil ruku na ústa pobozkal ju na líco a dal jej najavo nech bude ticho. Keby jej povedal rovno do očí aby bola ticho, isto by sa naňho ohriakla čo si to dovoľuje. Nenechala si nikdy skákať po hlave, ale bol tak nežný. Nedokázala sa s ním hádať a nasledovala ho dalej, hoci tlkot srdca počula až kdesi v hlave.

Vedala čo bude nasledovať. Nežné slová, dotyky, bozky a potom aj viac. A presne to nechcela, ale aj tak s ním šla. Bez slova šli kamsi lesnou cestičkou a zvuk z baru bol stále slabší a slabší až úplne stíchol. Bola veľmi hustá tma, v ktorej by sa dalo aj plávať. Osvetlenie mestečka bolo stále a stále dalej a ona sa už vážne začínala báť prečo musia ísť tak daleko.

- Počkaj, stoj! Kam to vlastne ideme?! Ved ja ani neviem. O čo ti ide? Povedz to narovinu, nech už sa ukľudním. Povedala výhražne, ale láskavo zároveň a dívala sa mu priamo do očí, v ktorých videla svoj odraz už toľkokrát, ale teraz videla už len odraz svetiel za nimi.
- Chvíľočku ešte. Pod! A jej sa to zazdalo trocha arogantné voči nej, že jej nechce povedať kde ju to ťahá. A zvýšila na neho hlas, aby mu dala najavo, že sa nenechá slepo ovládať, hoci aj ním.
- Ja nie som kurva! Povedala mu to rovno, nech nechodí okolo horúcej kaše.
- Pod! Neboj sa! A jeho hlas znel tak ukľudňujúco akoby rozprával niekto vnútri nej a každé slovo, ktoré počula musela splniť.

- Ale ja... Onemela. Už nemala slov. Dívala sa ne neho a okolo seba, akoby pred sebou videla samotného Boha. Nemohla uveriť, že toľká krása, ktorú teraz vidí je skutočná. A stisla mu ruku tak povne, že by ich teraz nikto neoddelil.

- Tu som chodil vždy ked som po tebe túžil. Tu som písal básne, ked som nebol s tebou. Tu sme teraz my a toto miesto je iba naše.
Krásna čistinka zastrčená medzi mladé brezy, ktorých biela kôra sa v mesačnom svite doslova leskla. Cvrčky ako živá kapela, svätojánske mušky nahrádzali neznesiteľné a gýčové svetla mesta.
Poskakoval a oháňal sa rukami a ona nechápala čo robí.

- Je ti niečo? Panicky vykríkla.
- Nie, ale chcem ti dostať aspoň jednu hviezdičku. Ale už ju skoro mám. Len ešte troška podskočím. Pozrel na jej nechápavý úsmev, otvoril dlaň a ona ostala stáť nehybne ako soľný stlp.
- Ty si mi vážne uchmatol hviezdičku? Bola nadšená, hoci vedela, že je to len hra. Do ruky jej vložil svetielkujúcu svätojánsku mušku.
- Dobre si ju stráž, lebo málokto dostane hviezdu. Povedal úplne vážne, akoby sám veril tomu, že to je skutočná hviezda a nielen maličký chrobáčik.

- Ale hviezdy patria predsa na oblohu.
- A anjeli patria do neba. A ty si tiež tu pri mne a nie na oblohe. Povedal a spolu sa dívali na pobehujúcu "hviezdičku" v jej dlani.
- Ach odletela. Povedala sklamane, ked chrobáčik otvoril krídelka a odletel do tmy.
- Nevadí. Ved pozri koľko ich tu ešte je.

Bola úplne nadšená. Nikdy ju nikto takto nepotešil. Každý poznal pár fráz, zopár viet na zalichotenie a vždy očakával od svojej "snahy" vytúžené ovocie. Ale on nie, on bol iný. Hľadeli si do očí. Každý by čakal, že bude nasledovať romantický bozk pod mesiacom na lúke. Ale nie, oni sa len dívali do svojích očí bez mihnutia.

Boli šťastný ked mohli byť spolu, ked sa videli navzájom, boli si istý, že su spolu, nie je to len sen. Pomaly si sadli do vysokánskej trávy pod zelenú brezu a držali sa bez slov za ruky. Ziadne vyzývavé poznámky, žiadné dotieravé dotyky, len nesmierna radosť z prítomnosti.A jej to veľmi lichotilo.

Lahli si a dívali sa na hviezdy. Rosa na tráve im vôbec nevadila, boli tak rozhorúčený, že museli vysušiť celučký les aj lúku. Boli strašne dlho ticho, ale vedeli sa chápať ako nikto iný. Až po dlhšom čase on zase potichučky a nežne prehovoril, akoby jej to šepkal do uška, ale pritom to vravel kamsi s pohľadom upreným na Mesiac a ona počúvala.

- Neverím času. Povedal a stíchol. Ona pochopila, že by mala na to niečo povedať, ale nič sentimentálne ju nenapadlo.
- Prepáč, ale nechápem. Vysvetlíš mi to? Prosebne dodala, aby mu dala na javo, že ju to zaujíma. Zaujíma ju každé jeho slovo.
- Pozri! Vytiahol z vrecka hodinky ukázal jej ich v mesačnom svite aby videla čo drží v ruke. Pootáčal ich z každej strany. A vyhodil ich kamsi do vysokej trávy.

- Nie! Prečo si to spravil? Povedala akoby boli jej.
- Neverím času! On je len pre tých, ktorý ho potrebujú, nie pre nás.
- Aha už chápem. A máš pravdu. My nepotrebujeme teraz nič. Dodala.
- Ja teba potrebujem. To je to jediné. Dodal rýchlo, ako keby za nepovedanie tejto vety mu hrozil hrdelný trest.

Nevravela už nič a užívali si blízkosť jeden druhého. Hladkal ju po jej voňavých vlasoch a nežne držal ruku.
- Nikdy mi nepovedz koniec. Nikdy nevrav nemám ťa rada, radšej ma nechaj bez slova, tak mi ostane aspoň nádej. Nikdy nevrav nikdy. Nikdy ne...
- Psssst. A priložila si prst k ústam. Teraz ho prinútila stíchnuť ona.
- Nikdy, sľubujem. Povedala ako na svadbe, ked sa vraví to povestné "ANO".

Slnko už bolo dávno vysoko, ale oni čas nepoznali. Stále ležali na tom istom mieste ako mrtvoly, ale srdcia im bili, bili im v rovnakom rytme.
- Musíme už ísť, budú sa o nás báť. Dodala so smútkom v hlase, že musela ukončiť tú krásnu hru na život bez času.
- Viem. Moja škoda, že viem.

Schytila ho za ruku a odkráčali späť do mesta. Cestou natrafili na kamarátov, od ktorých v noci tak náhle utiekli, prehodili s nimi pár slov a šli dalej, nechceli nikoho do svojho sveta nevyše. Bola šťastná, že konečne našla lásku duševnú. Fyzická nebola plnohodnotná oproti tejto. A uvedomovali si to obaja.
- Prekvapil si ma. Povedala mu cestou.
- Prečo? A s čím? Začudovane, ale pokojne dodal.
- Neverila som, že budeš iný ako ostatní. Bála som sa, že v noci na tej krásnej lúke ti pôjde len o jedno, ako väčšine.
- Ja nie som rozdielný ako ostatní, len ťa mám radšej ako iní.

Bez jediného skutočného bozku vedeli prežiť krásnu noc len s pocitom blízkosti svojich tiel na chladnej tráve. A toto bola pre nich tá pravá láska...

 Blog

2 0 0 0 0

Komentuj

19 komentov k blogu