Dážď

Ráno si vykračujem po mokrom chodníku.
Dážď príjemne chladí na tvári.
Vietor fúka ale nie dravo.
Je ticho sotva duša prejde oko.

Tma, ticho, chlad, samota, mráz.
To sú veci ktoré cítim keď idem po chodníku.
Ešte je noc.
Oči mám zalepené ešte od spánku.
Ale idem oproti príjemným kvapkám ranného dažďa.

Chvíľku sa trasiem od zimy ale len chvíľku.
Cez kvapky na okuliaroch vidím len svetlo nočných lámp, ktoré za pár minút zaspia a viem že sa zase zobudia až večer.

Každý deň keď stávam z postele nič iné si nepripomínam len ako ráno pôjdem po mokrom chodníku a prechádzanie medzi chladnými kvapkami dažďa.

 Báseň

3 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu