Cítila sa akokeby nebola. Zrazu ju ktosi chytil za rameno. Strhla sa. Bála sa. Stále viac plakala. Nevedela čo má robiť.Nebola schopná ani utekať.Nebola schopná ešte stále nič povedať. Bola to ruka Boha? Nevedela. Prihovoril sa k nej neznámy hlas. Nepoznala ho.Snažila si spomenúť,ale nič. V mysli nemala nič. Len jeho tvár. Jeho postavu. Jeho úsmev.Otočila sa a bol ton on. Ona sa s ním nechcela rozprávať. Postavila sa. Ledva stála na nohách. Kráčala smerom k svetlu. Takýmto tempom sa dostala až k svojmu bloku. Nevedela ako.Možno ju tam zaviedol Boh. Možno to bola len náhoda. Vsunula kľúč do zámku a otvorila dvere. Nik nebol doma.Bola sama ako kostolná myš.Potrebovala pomoc. Potrebovala mať niekoho pri sebe.Prehľadávala telefonný zoznam.Dostala sa k písmenu L.Bolo to číslo na jej najlepšiu kamaratku Lauru.Bolo však pol štvrtej ráno.Volať? Nevolať? Volala. Zobudila ju. Všetko jej povedala. Nechápala čo sa deje. Zobrala všetky lieky na upokojenie,ktoré doma mala.Prešla noc.Ona omdlela. Ležala na zemi ako mrtvola. Ráno sa jej mamka vrátila z práce. Zľakla sa.Okamžite ju zobrala do nemocnice. Ležala tam týžden. Celá mimo len z jedneho pohladu.Cítila sa už lepšie. No nebolo to niečo úžasne. Stále mala chuť plakať,ale už nevládala. Trápila sa. Telo mala stuhnuté. Nič nejedla. Na chodbe sa jej prihovoril krásny chlapec.Ona nevnímala.Za iných okolnosti by sa z neho zbláznila,ale teraz jej to bolo jedno. Rozprával jej aká je krásna.Jej to bolo jedno. Odišla od neho. Na obede dostala od sestričky lístok. Na ňom bolo napísane: Nerád ťa vidím takú smutnú.Princezné sa majú smiať a nie trápiť sa!
Nevedela ani od koho je. Zrazu sa otočila a ten chlapec sa na ňu usmial. Ona sa usmiala.Po tom dlhom čase sa smiala aj ona. Ten úsmev bol tým najkrajším aký niekomu darovala.Zrazu si to uvedomila. Musí vstať a ísť dalej. Dokázať,že ona je princezná.Zodpovedať sama za seba a nenechať sa zložiť na dno. Lietať v oblakoch,ale zaroven byť pevne na zemi. Na lístoček mu napísala: Azda má byť princezná štastná bez princa?. Obed sa skončil a ona si išla ľahnúť. Večer sa rozhodla,že pôjde na terasu a bude pozerať na hviezdy. Milovala nočnú oblohu. Milovala pohlad na hviezdy. Ale sedel tam on. Aj on miloval nočnú oblohu a pohľad na ňu. Prv ticho sedeli daleko od seba. A potom sa jej spýtal: Azda hľadáš princa na tej oblohe? Ona sa usmiala. Cítila sa zrazu štastná. Nevedela ani ako a zrazu sa jeho pery dotýkali jej. Potom sa strhla,ale neskôr opäť vrátila svoje pery k jeho perám.Potom sa len postavila a odišla spať. Na další deň sa spoznávali a zisťovali o sebe informácie.Zistili,že toho majú velmi veľa spoločného. Po pobyte v nemocnici sa začali častejšie stretávať. Vznikla medzi nimi láska. Milovali sa. Už nedovolila aby jej niekto ubližil.Bol to jej princ.Ona jeho princezná.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
pekné, len v tom závere mi chýbalo viac pocitov, ale inak veľmi pekné