Totiž, doma máme jednu veľkú chodbu, ktorú máme predelenú veľkým oblúkom bez dverí. A každý rok na ten oblúk hore pripevňujeme vetvičky z nejakého ihličnanu ( len nie zo smreka opadavého a potom to zdobíme takými ozdobami ako vianočný stromček. Aj tento rok si mamina zmyslela, že budeme mať takúto ozdobu. Veľmi sa mi nechcelo ísť rezať tie vetvičky, lebo väčšinou nám to trvalo hodinu alebo aj viac, kým sme našli nejaké pekné a potom ich dovliekli k autu a navyše, komu by sa chcelo stáť v takej zime.
Dnes sme však mali šťastie a asi o pätnásť minút sme sa vracali k autu. Boli približne tri hodiny. Naokolo ani živej duše. Nasadli sme do auta a pohli sa vpred. Lenže, asi nás pánbožko nemá rád, tak sme zapadli do veľkej kaluže s blatom. Teda, blata a kaluží tam naokolo bolo viac než dosť, lebo sme stáli pri priehrade. Zapadli sme. Keď sa nám nedarilo vyjsť, mamina mi kázala tlačiť auto spredu a ona bude cúvať. Nepomáhalo.
„ Mami, tak zavolaj otca!“ Zvolala som na ňu. Mala také nervy, že sa tam po mne rozkričala že aj tak nepríde a blablabla milión nadávok okolo toho. Oni sú totiž rozvedení a ich komunikácia je na bode mrazu. Niekoľko neúspešných pokusov nás prinútilo premýšľať.
Zrazu maminu napadla spásonosná myšlienka – z priehrady sme nazbierali kamene a podložili sme ich pred a za koleso. Nemusím pripomínať, že nášmu autu stále niečo odchádza – klimatizácia, tachometer, rádio... a teraz sa nám už nedarí ani naštartovať, takže mamina vždy musí spájať káble ako nejaký zločinec. Skúsili sme teda vyjsť. Keď už sme z toho boli takmer vonku, auto zhaslo a opäť sa zahrabalo naspäť a nižšie.
Ruky sme už mali omrznuté a z toľkých kameňov už mamine tiekla z ruky krv. Nakoniec sa nám to však podarilo. Ako sa však mamina chcela otočiť, znovu sme zapadli, možno o tri metre ďalej. Zapadli sme ešte hlbšie. Skúsili sme teda našu metódu. Podložili sme to kameňmi, ja som spredu tlačila a mamina cúvala. Toľkokrát nám to auto zhaslo...
Už som ani nevnímala mamine nadávky. (kurva, do piči!!!...). Asi tri minúty predtým som si pustila na mobile hudbu a teraz sa mi, ako naschvál, pustila pesnička od Rihanny Shut up and drive. Skúsili sme to znova. Ja som už mala omrznuté prsty a mama zablatené ruky. Podložili sme kolesá kameňmi a takto sa to opakovalo niekoľkokrát. Raz, keď už sme boli takmer na pevnej pôde, auto vypovedalo, zhaslo a opäť sa zošuchlo do mláky. Teraz však nebolo zapadnuté iba jedno koleso, ale rovno obidve predné. Pravé sa nám po čase podarilo nejak dostať von, ale ľavé... Skúsili sme ďalší pokus, no dopadol rovnako neúspešne ako ten prvý. V poslednej chvíli sa auto zošuchlo naspäť.
Už sme strácali nádej, keď mamina zvolala: „ Zdá sa mi, že počujem nejaký detský hlas.“ Zadívala som sa pár metrov za auto a uvidela som nejakého staršieho pána s malou dcérou, ako išli do hory. Tak som toho uja zavolala, či by nám nepomohol. Odhadovala som, že nebude mať moc sily, bol už troška šedivý. Na moje prekvapenie, keď sme sa o to spoločne pokúsili, nadvihol celú prednú nápravu aj s kolesom a my sme sa konečne dostali von. Potom sme to už radšej iba vycúvali a neotáčali sme sa tam. Odišli sme a ja som sa cestou pozrela na hodinky. 15.41. Pekne, kým sme sa odtiaľ dostali, ubehlo minimálne 41 minút. To som už dávno mala byť doma a tento blog by možno ani nebol na svete.
Tipujem, že teraz mi tu všetci budete písať, prečo sme mobilom niekoho nezavolali. Viete, moja mamina si myslí že má vždycky pravdu a potom to tak aj dopadne, alebo si nedá povedať. Čo už, keby aj niekoho zavoláme, asi by mu tá cesta aj nejaký ten čas trvala, takže by sme sa odtiaľ asi aj tak nedostali skôr.
Poprosím komenty, aspoň budem vedieť, že môj článok niekto čítal!!!Vrelá vďaka
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
2
sikovne ste....
btw aj nasi su rozvedeni, a aj nasi na seba tak reaguju...ale my nemame auto, tak chodime na vetviky peso...
btw aj nasi su rozvedeni, a aj nasi na seba tak reaguju...ale my nemame auto, tak chodime na vetviky peso...
Napíš svoj komentár
Ale najlepsi je nadpis