Zrazu nasmerovali všetky prsty smerom ku Špagátke, ktorá sa pre dlhú šóru v bufete, pre vykrivenú, šmatlavú chôdzu v čižmách na opätku po mokrom zablatenom chodníku posiatom rozpučenými žuvačkami, nestihla dostaviť do pitevne v takom čase, aby si kľudne pochutnala na zvlhnutej žemli s divnou nátierkou.
Ja na nervy z x ypsilon vecí, som len mohol pokrútiť hlavou nad jej nekonečnou nedochvíľnosťou riskujúc, že sa opäť dočkám teatrálnych scén na polceste študentmi preplneného schodiska smerom k šatni:
,,Ja som s tebou načisto skončilaaa!!!“
Vrieskala na mňa zo schodov (všetci študenti natočené hlavy k jej kriku, následne pohľady nasmerujúc ku mne.) Ja som stál na začiatku schodov.
S úchechtom na tvári som s avšak radšej nevyjadril.
Odkrytú žemlu si teda strčila do plášťa zapackeného od mŕtvol so svietiacimi žltými fľakmi, dúfajúc, že tým odvráti pozornosť.
,,Aďa!!! PREboha nedávaj si to do toho špinavého vrecka!!“ Zas ju štengrovali všetečné spolužiačky.
Vysrala sa na to a žemličku si dojedla v skryte za pitevným stolom.
,,Čau láááásko, čau lááááskooo!“ Sviežo deň začínala spolužiačka Michala (prezývana Stará: nie nadarmo sa hovorí: stará ale jará...)
,,Toto čo má znamenať?? Vy si tu spievate?? Kto tu spieval?“
Začala histerčiť odborná asistenka s chôdzov podobnou orangutanovi.
,,No oni si tu kľudne vyspevujú, pozri sa na nich, veslí, spievajú si tu, nič ich netrápi...“
,,Uvedomte si, že ste na pietnom mieste!!“ Začala nám vyčítať našu bujarosť.
Odvtedy si Špagátka ešte zopár ráz zatanocavala Makarenu pri odhalenej mŕtvole objemnejšieho chlapa, ktorému z otvorou na tvári aj inde razila uschnutá krv.
,,Zasadil som čerešničku, vyrástli mi dve...!“ Učila ma bláznivá Špagátka Aďa skalické pesničky.
Netrvalo dlho a vyučujúca sa opäť dovalila s rumencom v tvári rozpálená ako býk:
,,Zasa sa tu rehocete?..To čo vám je tak smiešne?, uvedomte si kde sa nachádzate!“
,,To vy ste ten zbávač??“ Pozrela sa na mňa.
,,Nieeee...!“ Zahral som totálnu herečku, čo mi aj zhltla...
A tak som sa stal zabávačom a Špagátka odkrývačkou mŕtvol.
,,Pinzetu, skalpel, stoličku pod nohu,... zaviazať šnúrky!!!“
Vehemente som rozkazoval spolúžiačkam porcujúc masívneho chlapa, z ktorého vytekala žltá tekutina...
Spolužiačky nakoniec môj krásne začatý rez dodrbali a mrtvola bola v keli... Asistenti sa klepali ako to zhodnotí vedenie a zvažovali, či mrtvolu nenápadne nepozošívajú ako naposledy...
,,Aďa, ty tu zasa ješ??“ Schovala tentoraz do žltého plášta načaté jablko.
Potom so mnou ešte pár krát „skončila“ a pitevný týždeň sa pomaly blížil ku koncu, keď od Špagátky prišla dlho očakávaná otázka:
,,Marek, naučíš ma to??“ So zúfalým pohľadom na tvári. ,,Poď mi to ukázať na tej mrtvole.“
Zlutoval som sa:
Pri prvom pokuse nás vyhodila od mŕtvoly vyúčujúca s konským chvostom na hlave, aby sme uvoľnili miesto jej krúžku a pri druhom raze som už na Aďu vyletel:
,,Choď si za Žužlaj, tá sa stále učí, nech ti to poukazuje a vysvetlí!“
(Žužlaj je najmúdrejšia a najučenlivejšia spolužiačka krúžku.)
Sám som ostal prekvapený, keď sa za ňou Aďa naozaj vybrala a požiadala Žužlaj o pomoc. Žužlaj jej vyhovela, no po chvíli neúspešného demonštrovania si útvarov na nebožtíkovi za mnou docupkali s prozbou, či im aspoň otočím mŕtvolu.
Nebolo tak dávno, čo na taj mŕtvole pri učebnom procese Aďa odtrhla dôležitú cievu s nervom v predkolennej jame, a tak sme sli skúšať šťastie znova.
Pokúšam sa otočiť mŕtvolu na brucho, no je príliš tažká, pretáčam ju, ked sa jej ruka náhle zachytí pod jej rebrami...
,,Baby, pomôžte mi“!! Zúfalo na nich kričím, pasujúc sa s mrtvolou iného nebohého chlapa číslo dva.
Všetky krúžky na mňa zrazu so záujmom zanitene pozerajú.
Žužlaj s Adou však len vyjavene čučia, napokon sa ada pridá a mŕtvolu násilim otáčame na brucho prevalujúc hruď cez ruku, ktorá sa zašprajcovala pod rebrami.
A vtedy sa to stalo: Prááásk! a bol na svete môj prvý lekársky zákrok v podobe vykĺbenia ruky nebožtíkovi!
Všetci sa začali chechtať a ja som sa zúfalo snažil mŕtvolu otočiť naspäť. Nikto mi samozrejme nebol nápomocný, a tak som si pomáhal ako som vedel.
Plášť žltý a zamazlený od mrtveho tela namáčaného vo formalíne a hypertenzia z obavy, že sa každú chvíľu vynoria asistenti a zisita, že okrem zabávačstva sa venujem aj týraniu mŕtvych.
Odfúkol som si napokon a nervózny sa pobral učiť ďaľej.
Moje nervy na konci týždna vyvrcholili natoľko, že som sa so Špagátkou aj Starou nepekne pohádal a nakonec im vypisoval omluvné dopisy.
Len napichaný asistent, ktorý nás za celý ten čas nič nenaučil, nahnal nás ku fontáne aby si nás odfotil, pričom si na tom teraz niekde v komôrke mastí gašparka...
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
millie
31. 12.decembra 2009 21:25
Fuj, nechutné.
2
Náhodou, sme si aspoň zaspievali ,ked inde nieje prilezitost :o)
3
No ten záver teda ... Uz som veru dlho nečítala Vaše blogy, takéto z doktorského prostredia sú fakt, Špagátka je hviezda
Napíš svoj komentár