Dnes moja kolegynka ráno mala nehodu, nebola veľmi vážna no vystrašila ju samozrejme.
Od rána vraj mala pocit, že proste musí ísť opatrne. Viezla malého do škôlky a neustále sa utešovala, tým, že musí ísť opatrne, že musí, kvôli synčekovi. Malého vyložila, už aj zabudla na ten vnútorný hlas, ktorý ju neustále varoval, že pozor niečo sa stane...a tak si šla ďalej. Už bola pred prácou, no zabudla sa pozrieť, či ide niekto z vrchu, keď zatáčala....a samozrejme...bum, vtedy sa to stalo. Chvalabohu sa nikomu nič nestalo, všetci sme boli z toho šťastní
No prečo si nevšímame vnútorné hlasy, utešujeme sa, že to sa nám len zdá, všetko je v poriadku a pri tom nás chce niekto len varovať...niekto? Možno náš anjel strážny...chudák sa už za svätožiaru drží, čo už nám to toľko do hlavy vnucuje a vysiela, že pozor a my? Nič....
Stalo sa to raz aj mne...šli sme k známym vrátiť auto, majú veľkého psa, ako som zistila, keď sme tam došli... a ja? Áno, aj ja som vtedy mala ten divný pocit, že niečo sa stane, že tam nemám chodiť, no aj tak som šla...a možno sa to malo stať, možno práve to sa malo stať.
Nahla som sa, ako skúsená "psíčkarka", však som toho už prežila svoje v útulku, kde som pomáhala...všetko šlo fajn, psík ma ovoňal, vrtel chvostíkom, no zrazu...prišiel ten moment, pohľad do očí, na ktorý asi nikdy nezabudnem a zrazu vyskočil a chrum do hlavy... doteraz neverím, že som z toho nakoniec "tak dobre vyšla"...myslím, že mal väčšiu hlavu odomňa a ani nemusím hovoriť, že aj zuby mal riadne. Doktorka mi povedala, že som mala šťastie, pár cm od oka /asi 1,5/... vďaka mojej láske som z toho tak dobre vyviazla..to on bol ten, ktorý ma potiahol, keď som tam stála ako obarená a ako v spomalenom filme vnímala ako má ten pes v hube moje vlasy, ako mi steká krv po tvári.
No malo sa to stať, pretože som si nevážila samu seba...po tom som dlho nad tým premýšľala, že prečo ja, prečo sa to stálo práve mne...no bolo to preto, pretože pes vycíti aj to, čo človek nie. Zrejme cítil zo mňa niečo ako negatívne myšlienky a chcel mi ich z hlavy dostať preč, aj keď svojským spôsobom... dlho trvalo, než som sa cez to preniesla, dlho som sa bála hoc malej čivavy, ale je to za mnou....odpustila som, po toľkej nenávisti, čo som cítila voči majiteľom a psovi, som odpustila a uvedomila si, že pre niečo sa to stalo...vážim si samu seba čoraz viac, aj keď podľa mňa ešte nedostatočne.
Dajte častejšie na svoj vnútorný hlas, možno vás neraz ....aj zachráni
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
heh, že by to bol predsa len ten anjel strážny