Práca jej pomáhala prekrývať každodennosť.
Mať prácu bolo fajn, nemusela totiž myslieť a venovať sa svojim pocitom, čeliť realite a riešiť, že je dosť pofidérna a zlá. Hoci vtedy sa mala asi radšej vyplakať do vankúša, utešiť v sebe to polámané decko a začať sa sama sebe venovať ako si naordinovať kompenzáciu v podobe fyzického prekopania osobnosti.
Keď prácu mala, trpela zničujúcim potláčaním samej seba. Tak nemilovaná, tak zbytočná, tak všetkými prehliadaná. Keď ju stratila (a odkázali jej to po kolegyni), cítila sa zbytočná a nepotrebná ako nikdy. Práca jej dávala totiž pocit, jediný pocit, ktorý dokázala na svete nájsť, že je niekde žiadaná a vítaná. Potrebná.
Pocit, že má niekde svoje miesto vo svete.
Veľmi dlho potom si žiadnu prácu nenašla, uprostred letných prázdnin bola už väčšina dobrých flekov vyfúknutá a ona... ona už asi nechcela len tak hocičo.
,,Nechceš si trochu odpočinúť? Pracuješ skoro neustále.“
A ono – posledné tri mesiace vtedy (pred vyhodením) boli naozaj náročné. Pracovala 50 hodín týždenne, cestovala večer i ráno, unavená a zničená potláčala nedostatok spánku kofeínovými preparátmi, zo školy bežala rovno do práce, z práce za pracovný stôl, učila sa do rána na skúšku, ráno išla písať na termín o pol siedmej, aby o desiatej mohla byť znova v práci. Trvalo to tak nejakú dobu.
Keď sa na to spätne pozerala, nechápala ako tak dlho mohla fungovať.
Tak usilovne sa bránila realite tým, že si nakladala viac práce, viac školy, viac všetkého.
,,Asi... asi do začiatku školy si nebudem už nič hľadať.“
Bola vyčerpaná, naozaj vyčerpaná.
Kým to trvalo pár dní, zvládala to. Ale keď sa prebdené noci začali stávať zvykom a keď sa začínala ukladať do postele s pocitom: ,,Koľko hodín bude trvať, kým zaspím?“, zašípila, že je zle. Spánok sa prestal stávať jej prirodzenou súčasťou ako jedlo a voda. Stal sa luxusom, zbožím, ktorý nemôže mať automaticky. Preklopiť sa do spánku bolo náročné a niekedy nemožné.
A tak hrozne závidela ľuďom, čo spánok mali a padali do neho jednoducho a bez problémov.
V septembri to už nebola ona. Bola nahnevaná, podráždená, smutná, fyzicky a psychicky na pocite, že má v sebe jedno promile – pričom ho nemala, to iba únava sa zúročovala do takéhoto stavu. Viete si predstaviť byť sústavne opitý? Tackáte sa, zlieva pred očami, máte pocit, že čoskoro dačo otyčkujete a jediné, čo si želáte, je, aby to prešlo. Ale insomnia sa nedá vytriezvieť. Insomnia je opica, z ktorej sa nedá vyspať.
Insomnia je peklo.
A svet, ktorý počas nej nastúpi je desivý, smutný, prázdny a máte neustále pocit, že vám niečo chýba. Samozrejme, spánok. Ale hlava vtedy neuvažuje už reálne, nevie si odpočinúť, iba melie z posledného, uvažuje rozbito a skreslene. A všetko automaticky skĺzava k pocitu úzkosti a smútku, i tá najčistejšia, najjasnejšia a najveselšia vec sa insomnii zdá ako niečo tlmené a zlé.
Točila sa jej hlava, boleli ju kosti (asi ako pri horúčke) a zabúdala, tak strašne zabúdala, niekedy sa pristihla pritom, že nevedela, čo robí, prečo to robí a ako sa dostala do miestnosti, kde sa nachádza. Nevedela sa sústrediť, nevedela sa učiť nové veci, nevedela sa venovať duševným aktivitám a hlavne v sebe strácala chuť byť milá, dobrá a nápomocná k iným ľuďom, čo bolo hlavným piliérom v jej živote. Nenávidela to. A nenávidela sa za to, že je taký slaboch.
Nenávidela pocit, s ktorým sa ukladala do postele. Že zase nezaspí. Alebo to bude trvať veľmi, veľmi dlho. Že zase ráno nebude vládať. Že ráno, keď bude vycucaná a bez energie, bude musieť do práce, do školy a venovať sa povinnostiam. Ničila ju myšlienka takéhoto života.
A potom to vyvrcholilo tým, že si siahla na život, čo sa jej vtedy zdalo úplne ideálnym riešením, najmä za kombinácie toho, že nikto nebol doma a ona mala voľnú ruku a priveľa myšlienok v hlave a panický stav, ktorý prešiel do absolútnej depersonalizácie a rozkladu reality.
Nebolo to plánované, možno o to horšie bolo, že to spravila. Bol to náhly pocit deštrukcie, ktorý sa jej v tej chvíli (keď nebola sama sebou), javil ako dobré riešenie. Pamätala si, že sedela vtedy na stoličke a bola vydesená, uplakaná a... iná.
Bola to chvíľa, kedy mala absolútny pocit viery v to, že už nikdy nebude spať normálne, nikdy nebude vidieť, cítiť, vnímať normálne, len preto, že je nevyspatá. A že už nikdy nebude šťastná a celý deň bude utrpením, pretože všetko bude musieť robiť nasilu a v pocite vyčerpania. Bola znechutená, nahnevaná a smutná, že by mala takýto neplnohodnotný život žiť každý deň, až do konca svojho života.
Nie žiť. Prežívať.
Požrala čo našla, zapila to dostatočným množstvom alkoholu, vyvracala to a odpadla do kómy na štyri dni, ktoré pretrpela v otrasných bolestiach obličiek a hlavy. Spočiatku bola sklamaná, že to nevyšlo a potom jej zazvonil telefón a ozval sa hlas jej kamaráta: ,,Obleč sa, ideš k lekárovi.“
Vtedy mala chuť šmariť telefón do steny a začať vrieskať: ,,Vyzerám, že potrebujem lekára, vyzerám podľa teba ako psycho, vyzerám podľa teba ako pojebané psycho?“
,,Zašlo to ďaleko. Ďalej ti zájsť už nedovolím.“
A ona si uvedomovala, že má pravdu.
...
Je to tak už polroka a veľa vecí sa zmenilo. Začala brať silné hypnotiká a sedatíva. Spala, ale umelo. Ale cítila sa lepšie. V hlave sa jej začalo rozjasňovať, myšlienky prestali byť zlé a mldé. Dokázala sa učiť, vládala viac ako cestu do školy a späť a hlavne prestala žiť s neustálym pocitom, že musí pretrpieť unavená celý deň len aby sa večer mohla zvaliť do postele... a znova nezaspať.
Potom jej tieto lentilky vymenili za slabšie. Spánok sa začal rušiť a pretŕhať. Budila sa v noci. Trvalo dlho kým zaspala. A keď mala ráno vstať, nechcelo sa jej, pretože mala pocit akoby ani nespala a neodpočinula si.
Pomohlo jej čosi zvláštne – vyrozprávať sa. Všetko, čo ju trápilo, jedného dňa proste vygrcala zo seba a zistila, že jej to prináša pocit úľavy. A že sa cíti lepšie, ak to nemusí už v sebe držať.
A odvtedy... sa snaží hovoriť, ak ju niečo trápi. Stále ju v tom brzdí pocit, že nechce nikoho obťažovať a zaťažovať svojimi problémami. Ale reálne sa v nej pozametalo a odplavilo to bahno zlých pocitov, tajomstiev a klamstiev, keď sa konečne zdôverila.
Pomohlo jej, že kopec vecí vyjasnila. Bolelo ju to, nikdy nestálo o to, ich povedať nahlas. Ale niečo to zmenilo. Nechodila spať s pocitom, že si odnáša celý svoj problémový život do postele, kde ho musí v perinách riešiť a uvažovať nad tým.
Došlo to do levelu, že jej začalo byť jedno, že jej to ľudia neveria alebo si myslia, že preháňa. Jej to pomáhalo a bolo jej jedno, čo si myslia ostatní.
Teraz je v fáze, že spí bez liekov. Spí zle, niekedy krátko, niekedy nekvaline, budí sa. Ale už čím ďalej, tým menej potrebuje na zaspatie tabletku. A to je dobre. A možno sa raz vráti do fázy, kedy spánok bude naozaj spánkom a odpočinie si pri ňom a ráno sa zobudí plná energie, elánu a chuti žiť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
o tebe, či?