.
Stalo sa to. Jemné prerieknutie kamaráta pri víne. Kamarátkin nič nepomáhajúci chichot. Tvoj spýtavý pohľad. Moja neschopnosť zareagovať a s nadhľadom to odbiť. Keby som bola pripravená, dokázala by som zaklamať. Takto ma to šokovalo. Veď to bolo vyslovené nahlas. ,,Veď ty ho chceš."
Kamarátovi rozviazalo víno jazyk. Jemu pochybnosti. A mne strach.
,,Veď ty ho chceš!" kričal už. Mala som sto chutí si zapchať dlaňami uši ako malé dieťa a začať si spievať lalalalala.
Sledoval si ma, čo spravím. Asi si čakal, že sa zasmejem, hodím do kamaráta vankúš (noviny, fľašu červeného, lampu, stôl, celej bejvák), pokrútim hlavou v nesúhlase (kedže rečové schopnosti boli u mňa eliminované veľkým množstvom chlastu na úroveň plastového igelitu) proste hocičo. Možno, že sa len znechutene zasmejem a na dôvažok nalejem ďaľšie víno. Sebe a jemu dvojitú dávku, aby sme na tento trapas zabudli.
A ja som bola ticho a rezignovane som pozerala do svojho pohára s vínom. A všetky oči na mňa upierali, iba ty si sa nepozeral. Asi si to pochopil. A keď som sa odvážila na teba kradmo pozrieť, videla som na tebe, že ťa to neprekvapilo.
.
,,Prestaň." vykríkla som, odsúvajúc tvoje ruky z môjho tela, odstrkujúc sa od teba, krútiac sa ako taká nohou prišliapnutá zmija. Nie, nebudeš sa ma dotýkať. Nebudeš zneužívať zamilované dievča. Trucovitosť a tvrdohlavosť u mňa naberala nové rozmery. Nie, nie a ešte raz nie.
,,Nemal pravdu?" kývol si hlavou niekam hore, na druhé podlažie, kde sa teraz nachádzal grcajúci kamarát a kamarátka pridŕžajúca mu vlasy, ktoré mal dlhšie ako ona sama.
Už mi bolo všetko jedno: ,,Mal."
,,Čiže si klamala... tak dlhý čas?"
,,Neklamala som. Len som ti to nepovedala. Načo? Aby si ma vysmial? Kebyže povieš áno, nemôžeme, sám to vieš, kebyže povieš nie, už nikdy nie si ku mne ako predtým a pozeráš na mňa súcitným pohľadom ako na mačiatko pohodené uprostred trojprúdovej diaľnici. Povedz mi, načo to bolo dobré? Odmietam byť ďaľší tvoj pojebaný zárez na tvojej skrini."
Iba si sa usmial: ,,Si hlupučká. Vedel som to, i keď si nič nepovedala. Mala si dojem, že som si preto z teba robil srandu? Že som to nejak zneužíval?"
Poklesli mi plecia: ,,Čo si o mne teraz preboha musíš myslieť?
Iba si ma objal: ,,Nič si o tebe nemyslím," hladkal si mi chrbát ,,Nič zlé. Naozaj. Mám ťa rád. Hrozne. A to nikdy nič nezmení. Ani tvoje city ku mne."
A mne sa uľavilo a zaborila som tvár do tvojich pŕs v prepotenom tričku. Bolo to konečne von. A ja som sa mohla pohnúť ďalej.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár