Je horúce a veľmi suché leto. Obloha je čistá ako líčko vysmiateho dvanásťročného dievčatka. Nezvrásnené starosťami. Nepretyté vejármi strachu. Žiadne vrásky života a starecké škvrny po opileckých zájazdoch. Možno iba malé fliačky pieh a znamienok ako dôkaz, že požilo veľa na slnku. A okrúhly cíp nesúci váhu bucľatej tváre ako dôkaz, že je šťastná.
Obiľovina. Láme sa mi pod nohami a suchá tunika obilia chrupčí a praská. Je hnedasté so škoricovým odtieňom na slnku. A pri západe sa trbliece ako roztopený karamel. Vonia po lienkach a nie sú tam hady. A keď po ňom prejdem rukou, cítim na každom jednom klásku jeden malý rodiaci sa život zrniečka. A cítim sa, že všetko je tak, ako má byť a cítim, že som na tomto mieste v poriadku..
Nie sú to klasy obilia, pšenice a iných lipníc. Sú to klasy mojich stratených... čo? Nádejí? Dní? Ani neviem.
Len viem, že tam neprebýva nič zlé. Žiadne hady s jedovatými tesákmi, žiadne hnusné beštie, ktoré hryzú, driapu a útočia. Žiadna pŕhľava, ktorá zoviera srdce v kŕči a vyhadzuje boľáky.
A to pole bývalo krásne miesto. A raz som ťa tam zaviedla. A boli sme najlepší kamaráti. A držali sme sa za ruky, smiali sa a nadávali si navzájom do hlúpych idiotov a hovorili sme to s takým roztopašom. Verila som Sivému a on veril Čiernej.
A tvrdil si mi, že som ti znovuvrátila život. Že som ťa prebudila. A že to tak bude do smrti a že si budeme pomáhať. Že sme tu pre seba navzájom. A že nás nič nerozdelí.
A že si mi dlžen zázrakov.
A potom Čierne nahradila Hnedá. Hnedú som tiež zdržala za ruky. Tiež mi hovorila, že sme kamarátky. Naháňali sme sa po uliciach starého mesta, skrz betónové dlažby a hrbolaté chodníky. Tiež roztopašne, kričali sme cez ozveny. A mala si nezabudnuteľnú modrú tašku a v nej sušienky. Ovsené a poliate čokoládou. Objímala si ma. A hovorila, že som ti znovuvrátila život. A že sme tu pre seba navzájom.
Ale keď som sa pýtala, či nás rozdelí, len sa ti zablýskalo v hnedých očiach a švihla si dlhými vlasmi ako bičom a utekala so smiechom ďalej. Priamo do náruče Sivého.
A potom Čierne opustil i Sivý i Hnedá. Spoločne. A Čierne kričalo a prosilo. A oni ho len objali a povedali, že má ísť preč. Že to musí zvládnuť samo. A oznámili, že už nie je čierne, ale zbytočné. A že ju nechcú.
A čierne ostalo.
Ostalo.
Samé. A ešte čiernejšie.
A magnetické polia len ticho bzučali. A ona si sadla, uprostred poľa, vložila tvár do kolien a trpko sa rozplakala. A stalo sa jej osobným symbolom straty. Straty ľudí.
A potom sa paralelne táto situácia opakovala. Niekoľkokrát. A cítila sa prekliata, že sa bude len prebíjať a strácať. Klasy hustly a hustly až bola v nich uväznená.
Chvíľu prijala do svojho sveta Gaštanovú a tá časom odklusala s adekvátnym fľusancom na jej hlavu preč. Zbytočná, zbytočná. Ach, prečo si? Čo som ti spravila? I keď si bola zlá a podľa všetkých šepotajúcich názorov okolo si ma len prosto využívala. Ale vniesla si do života chuť kávy a horkého drievka. A keď odznel dupot kopýt, utíchlo ako ešte nikdy predtým.
Nechcem hady. Ani pŕhľavu. Ale chcem tam ľudí. Takých ako kedysi. A tých, čo kedysi. A ak nie tých, chcem tam Bieleho. Moje pojebané jing, ktoré usmerní moje jang.
Ale Biely... neexistuje. Nie tak celkom. Vlastne existuje, ale nechcem ho zhmotniť. Vyhovuje mi len takto - v mojich očiach a na blúzke ušného bubienku a v bruškách prstov. Bytie mojej pamäti a vôle.
Nechcem aby sa jedného teplého dňa zreálnil. Nechcem ďaľšie straty. Biely chce ísť bližšie, ale ja mám strach. Nie z neho. Z ľudí obecne strach nemám, miľúbim ich. Ľudia sú super a zahrejú ako kamilkový čaj, i keď po čase sa cítite ako vyžmýkané sitko.
Prepáč. Ale na moje pole už nikto nepôjde. Priveľa ľudí po ňom dupalo. Nebude už viac.
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
1
stonely03
27. 4.apríla 2014 11:13
Fakt krásne napísané.
Napíš svoj komentár