A možno ani nie, ale vedel by si o mojich pocitoch a boli by sme jasní a čistí. Vedomí. A pokračovali by sme ďalej, tak ako doteraz, každý svojou cestou, obaja k iným ľuďom. Ale vedel by si to a ja by som sa mohla pohnúť ďalej, pretože by som nemala pocit, že... ani neviem. Mám pocit akoby ma niečo zvieralo.
Myslím, že v tom lepšom svete, by si bol šťastný, že ťa niekto... má naozaj rád, tak skutočne rád, strašne jemne a placho, nepriznane. Možno by si mi to aj tak neveril. Nečudujem sa ti. Ani ja by som si.
Neplánujem ťa nijako ohurovať veľkosťou a intenzitou mojich pocitov. Nie sú podstatné. Nie sú dôležité. Nie sú žiaduce. A v prvom rade, sú absolútne zbytočné.
Nebudem tu hrať teatrálne divadielka. Som len...
Som len bežné hlúpe dievča, veď vieš, a moje pocity sú súlade s tým.
Horšie je, že sú tam, kde by nikdy byť nemali. Horšie je, že nejdú vôbec preč.
Toľko prebdených nocí a ty stále neprechádzaš. Ale verím, že prejdeš. Musíš. Nedokážem takto existovať. Nesmieš trvať. A nesmieš zotrvať. Zblázniem z toho čoskoro. Zbláznim sa, ak ešte niekoľko dní bude takých ako dneska. Zbláznim sa z toho, že mi nepatríš a nikdy patriť nebudeš. V tomto bolestivom svete je to len ďaľší prídavok o ktorý som nikdy nestála.
Myslím (vlastne viem), že by sme neboli spolu, ale bol by smutnošťastný, že tu niekto taký je, že je tu skutočne niekto, komu na tebe záleží. Veľmi záleží. Viem, že by si ma neodsúdil, ale zrejme by ti to bolo ľúto a hlavne by si bol zo mňa sklamaný. Ja často sklamávam ľudí. O to horšie, že sa to týka teba.
Ale to čo v sebe mám, keď ťa vidím, sa nedá nazvať inák ako pocitom čistoty.
Moja hlava to ani len nechce pripustiť. Moja myseľ je jeden veľký hnusný bordel nedefinovaných pocitov. Lásku stvoril niekto so zvráteným humorom. Moja myseľ je v rozpore s realitou. Nenávidím sa za to, lebo pocity sú len ľudská slabosť.
Pocity sú hlúposť.
Nedokážem pripustiť, že nejaké pocity sú. Nie vo mne. Mala by som sa za seba hanbiť. Nenávidím sa ešte viac a prídem si tak... tak zbytočná.
Sú to týždne. Ťahá na mesiace. Roky. Dnes som to počítala. Je to rok, dva mesiace a trinásť dní. Ak to práve počítaš (za predpokladu, že narazíš na tento blog, ale pochybujem), uvedomíš si skutočnosť, kedy sa tak stalo. Počas akého môjho životného obdobia. O to viac to bolí.
Myslím, že to čo sa deje v mojom živote, som si naozaj zaslúžila.
Mesiace čo mesiace, kráčam po ulici a predstavujem si, že kráčaš vedľa mňa. Každý deň (aspoň v hlave) sa vodím a túlam s tebou po uliciach a predstavujem si, ako ti ukazujem to a tomto. Ako ti rozprávam a ty počúvaš, ako sa smeješ, naťahuješ ma a rýpeš do mňa. A hlavne si predstavujem ako sa usmievaš. Od ucha k uchu. Na mňa. Na mňa! Srdce mi búši ako pred infarktom len pri predstave na to. Ach, také hlúpe dievča som.
Keď som v meste s kamarátkami, predstavujem si, že sedíš na tej štvrtej neobsadenej stoličke, pri sebe džbán piva a smeješ sa na našich kravinách, ktoré s Romi a Romčou rozoberáme. Predstavujem si, že tvoja ruka sa dotkne chrbta mojej dlane a stisne ju. Predstavujem si, keď kráčam pri Vltave, že si práve so mnou a že ti rozprávam vtip a ty ma len zotrieš, že si ho počul.
Keď mám ísť spať, len sa prehadzujem na madraci a snažím sa na teba nemyslieť. To sú chvíle, kedy ťa ani na chvíľu neviem dostať z hlavy preč. I keď zavriem oči, mám tvoju tvár akoby vpálenú do mozgu. Stále si tam. Stále, stále, stále. V noci je to najhoršie. Cez deň sa mi darí odpútať myšlienky, prácou, školou, kamarátmi. Ale v noci, keď som sama a je ticho a tma, nič nebráni tomu, aby si vypukol na plno. A že ťa cítiť.
A teraz o tebe píšem blog. A cítim sa na piču.
Nikdy si to neprečítaš. Myslím. Vlastne viem.
A aj keby si si, veľmi šťastnou a čírou náhodou, pochopíš, že je to o tebe. Práve teraz, keď ja toto píšem a ty to o pár minút, hodín, dní, mesiacov (záleží kedy sa odvážim to sem hapnúť) čítaš, pochopil si a VIEŠ, že je to o tebe a nikom inom. Lebo nie si sprostý a nie si ani hlúpy. A neviem, asi si trochu v šoku, i keď mám dojem, že si to celý čas v kútiku duše tušil (musel) a taktne a diplomaticky bol ticho.
A keď sa veziem električkou domov z práce, predstavujem si, opretá tvárou o sklo, že vonku, na jednej zo zástavok, ťa možno uzriem.
A ja v momente vyskočím s pružinami na nohách za tebou a vhodím sa ti do náruče a ty ma stisneš, strašne silno ma zovreš v náručí... a ach, bože, predstavujem si to tak hrozne reálne, až to naozaj cítim.
Ale ani na jednej jedinej zastávke nie si. Všetkých osemnásť duní prázdnotou. Vlastne nie sú prázdne, sú tam ľudia, ktorí sú však pre mňa nepodstatní. A predsa každý deň napäto tie zástavky sledujem a každý deň sa znova a opätovne sklamávam.
Je to len predstava.
Ty si predstava.
Ale tak zhmotnená, tak ideálna, tak krásna, že mi zoviera srdce. keď realita do nej naplno presiakne a ja si uvedomím, že nie je skutočná. Milujem tie predstavy. Tie imaginárne životy. Neviem bez nich žiť. Nedokážem to všetko zahodiť, i keď by som mala. Neviem ťa pustiť, i keď by to bolo najlepšie riešenie.
Neviem prestať ťa... veď vieš. Už tak skurvene dlho.
Chcela by som jeden jediný deň, kedy by som nemusela predstierať. Kedy by som ti zo srdca mohla všetko povedať, bez zásterok. Kedy by som ti do omrzenia mohla hovoriť, že ťa ľúbim. Stále dokolečka, až by sa ti zunovalo.
Asi by sa ten deň neodlišoval od iných, len by bol toho rozdielu, že by som nemusela predstierať sama pred sebou a hanbiť sa za svoje pocity. A snažiť sa ich skrývať.
A nemusela by som sa hanbiť za to, kým v skutočnosti som. Ale tým sa všetko mení, že? Najmä tvoj postoj ku mne.
Ale to by bolo v tom lepšom svete. V tom, v ktorom nie sme
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
michalko88
17. 7.júla 2015 11:30
Niekedy by bolo lepšie nájsť tie správne slova a vyriecť ich dotyčnému do očí, niekedy zase zavrieť knihu za týmto príbehom a kráčať ďalej odznova, každopádne obidve možnosti zanechajú v tebe určité pocity a spomienky. Ak máš na to silu skús to nejako ovplyvniť, lebo ťa tie stavy privedú na pokraj šialenstva
Napíš svoj komentár