v tvári,
na to srnča nezbedné,
čo divoko rozhára
kopýtkami,
o vanilínové trsy trávy.
Skáče a hopká
okolo nej, smotanovým chvostom
len strihá, cik-cak,
a ona, nakláňa dlaň
s púpavou.
,,Na?"
Váhavo a nesmelo
pricuskáče,
berie jej z rúk
a ona dáva,
z hĺbky srdca dáva.
Chrumčí a prežúva,
kopýtko vloží do jej lona,
mäkký srnčí pohľad,
utopený v kaméliach.
A ona...
Hladí srnčiu jemnú srsť,
kožuch letný, parôžky ešte
nemá.
Len prudko nestrhnúť,
ten krátky
vzácny
okamih.
Vôkol cvrliká,
ráno
po daždi,
iba mlžný opar,
v ktorom srnec
dráždi.
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár