---
Zažili ste niekedy situáciu, keď ste boli chorý alebo si našli niečo nezvyčajné na tele a začali ste googliť, čo to môže byť?
A čím viac ste pozerali jednotlivé odkazy a čítali články, tým viac ste boli presvedčený, že je to niečo vážne - až smrteľné? Pripisovali ste si symptómy, ktoré ste vlastne nemali a dokonca ich začali reálne pociťovať - od maličkostí ako sú bolesti hlavy, cez bolesti brucha až pichanie pri srdci a problém sa nadýchnuť?
Pamätáte si ten pocit, keď ste si tie odkazy čítali a stupňovala sa vo vás desivá hrôza, strach a neľudský stres, že niečo vám je a je to vážne? Zažili ste možno pocit - že o chvíľočku umriete - a zrazu ste na nič nevedeli na nič iné myslieť, len na toto? A mali ste strach, tak neskutočný strach, ktorý vás celý pohltil, celú vašu myseľ, celú vašu bytosť?
A v hlave sa neustále točili dve vety: ,,Zomieram?" a ,,Čo mám robiť?"
Panická porucha je podobná.
Akurát, že prichádza bez googlenia takýchto stránok. Vlastne prichádza väčšinou bez vonkajších podnetov, i keď samozrejme, aj oni môžu niečo také spustiť. Ale väčšinou začína vo vašej hlave. Väčšinou pri ľuďoch, čo nevedia stráviť stres alebo ľuďoch, čo ho majú nadmieru a sú mu dlhodobo vystavený. A potom sú tu špeciálne prípady hypercitlivých osôb, čo majú sklon byť úzkostlivé a prežívajú všetko tak stonásobne viac.
Nasmiešnejšie je, že panická porucha prichádza v chvíľach zdanlivého pokoja a najčastejšie v noci. Akoby si telo nevedelo zvyknúť žiť bez stresu a tak sa pripomenie atakom - ,,Aha, tu som! Nezabudla si na mňa?"
(Keď ste v nepozornosti vbehli na cestu a len tak-tak minuli auto, ktoré vás takmer zrazilo, o pár centimetrov, alebo keď ste sa hojdali počas vyučovania na stoličke a takmer ste sa prevrátili do zadu - iste ste zažili ten polminútový absolútne paralyzujúci pocit, ktorý vás pevne zovrel, šok, zovreté srdce, neschopnosť na nič myslieť. Tak. Máte to? Panický záchvat je veľmi podobný. Kŕčovitý, zovierajúci a odporný.).
Panickej poruche stačí jedno nesprávne slovo, jedna veta, jedna zablúdená myšlienka, jedna nestrávená spomienka, jeden nespracovaný pocit - a príde panický atak.
Ktorý netrvá sekundy, ako v prípade, keď ste sa hojdali na stoličke a takmer sa prekotili. Trvá minúty. A kým sa vystupňuje do najvyššieho bodu, môže to trvať aj hodinu. Vo svojom vrchole trvá v cca desať až dvadsať minút a je to absolútny pocit hrôzy a strachu, skrz ktorý neviete na nič - na nič - okrem strachu a zlých myšlienok, myslieť. Neviete, čo vtedy máte robiť. Neviete nič.
Potom zmizne rovnako ako prišiel a nastúpi únava - príšerná únava. Taká, že si len ľahnete a v tom najlepšom prípade ihneď zaspíte. Lepšie zaspať ako rozmýšľať nad tým, čo sa stalo - pretože takto si akurát tak privoláte len ďaľší panický atak. A v tom kvie kolobeh a opakovanosť. Strach z ďaľšieho záchvatu, kde príde, ako príde, či budete vtedy sám, či nebudete v práci, vonku pred ľudmi - a čuduj sa svete, keď na to stále myslíte, tak to príde znova.
Ako sa dá nemyslieť na niečo, z čoho máte strach? Je to ako nemyslieť na ružového slona.
Väčšinou človeka sprevádzajú dve myšlienky - že o chvíľu zomrie ALEBO, že sa zbláznil, resp. sa čoskoro zblázni (a ľudia si to všimnú, nepochopia, odvrhnú - bojíte sa nielen, že ľudia ublížia vám, ale aj, že v návale strachu, v potrebe ochrániť sa, ublížite vy im). Potom si začnete myslieť, že bláznom vlastne ste a vy ste sa ocitli zavretý vo vlastnej hlave, z ktorej sa neviete dostať von.
V prvom prípade to sprevádzajú telesné prejavy - bolesť pri/v srdci, jeho nepravidelné bitie, problém sa nadýchnuť, kŕče, triaška, potenie. Teplota, bolesť hlavy, bolesť končatín. Pocit na zvracanie. Reálna fyzická bolesť, ktorú sledujete a mapujete a rozmýšľate: ,,Je to skutočné, alebo si to vymýšľam?"
Ste v podstate hypochonder.
A vaša myseľ je schopná si tú bolesť vytvoriť a i keď telo ju reálne POCIŤUJE, nie je reálna.
Človek by v tom momente prisahal, že mu roztrhne srdce alebo dostane infarkt, mŕtvicu, vnútorné krvácanie, čokoľvek a že toto sú posledné minúty jeho života. Verí, že mu praskli pľúca alebo zlyhávajú obličky, má rakovinu, atď, atď.
Beží sa pozrieť do zrkadla, či mu náhodou nepovädol kútik úst, meria si tep, ide sa vyvracať (čo ak je to otrava?) a v najlepšom si zavolá rovno pohotovosť a ide k lekárovi. A tam sa nezistí nič, možno vysoká hladina kortizolu alebo žalúdočné vredy, obe spôsobené (dlhodobým) stresom. A potom, ak chodí k lekárovi pričasto, mu navrhnú, nech ide k psychiatrovi.
Nikto tomu človeku neverí. To je to najhoršie.
A potom je tu pocit, ten druhý, že ste sa zbláznili.
Neviem ho opísať, pretože som ho zažila len párkrát (častejšie mám paniku z toho, že umriem ako z toho, že som blázon) ale vždy som to nebola "ja" ale niekto "iný".
A nebola som sama sebou. Pojem "cítim sa divne" je asi v tomto prípade najvýstižnejší. Zraniteľne, bezmocne, stratene. Domov vám príde ako miesto, ktoré vidíte prvýkrát. Paranoja. Strach. Des.
Myslíte na to, že ste niekomu ublížili alebo len ublížite. Myslíte na to, že ublížia vám. Bojíte sa pohnúť, hovoriť. Akoby hocijaké vaše slovo alebo gesto mohlo úplne všetko zničiť. Cítite sa ako časovaná bomba. Neviete, čo máte robiť.
Akoby ste boli v sne a všetko vám prišlo v tej chvíli hrozne cudzie a vzdialené. Nespoznávali ste seba, miestnosť a ľudí vôkoľ vás. Cítili sa, že je niečo zle, že vy ste zle.
Akoby sa vám nasťahoval do hlavy úplne iný človek, čo cíti, vidí a vníma všetko úplne opačne.
,,Ostane mi to navždy a nebudem už nikdy cítiť to, čo predtým?" je otázka, čo si vtedy kladiete ,,Som blázon?" je druhá.
---
V tom momente, pri panickom ataku, tomu človek absolútne verí a nezáleží vôbec na tom, že už to zažil niekoľkokrát a nikdy sa to nenaplnilo. Tu učenie formou skúsenosti akosi vôbec nefunguje. Opakuje sa to. Stále. Stále. Dokolečka.
A vždy, vždy je ten strach tak veľký, že vás prinúti veriť, že je to naozajstné.
Čo ak práve toto je tá chvíľa, kedy je to skutočné a reálne? Predsa nemôže srdce bolieť tak strašne bez príčiny. Predsa vám nemôže robiť problém nadýchnuť sa, bez toho aby to nebolo niečo vážne. A váš osobný rozpor, hanba zo seba samého, to sú len ďaľšie nervy. Neviete, čo máte robiť. Tak strašne bojujete medzi tým, aby ste sa šli upokojiť odchodom na pohotovosť a tým, aby ste sa nešli ponižovať.
,,Je to LEN panická alebo je TO reálne?" sa stane jednou z vašich najčastejšie kladených otázok.
Nedokážete prísť za niekým: ,,Bojím sa, že umieram."
Sama si zniete ako drama queen a hypochonder.
Viete, že to nie je reálne. Bojíte sa výsmechu a nepochopenia.
A potom to i tak prejde.
Nedokážete povedať: ,,Cítim sa, že som cvok."
Lebo to ani výstižné zhrnutie toho, ako sa cítite divne.
Viete, že to nie je reálne. Bojíte sa výsmechu a nepochopenia.
A potom to i tak prejde.
Jebe vám. A vy to viete. A i tak... sa to zdá tak skutočné. A nedá sa s tým v tej chvíli žiť. Je to tak ponižujúce a tak desivé. A máte tak strašne neskutočný strach a veľmi chcete pomôcť. Ale obťažovať týmto niekoho je tak... tak...
Môj najhorší záchvat som prežila v osemnástich rokoch. Viem, že to bol maturitný ročník. Vtedy som ovšem nevedela, že mám panickú poruchu.
Mala som pocit, že som zabudla dýchať a nedýcham automaticky, ale len silou vôle (ako kostrovými svalmi, t.j svalom na stehne/ramene/etc). Bála som sa zaspať, pretože akonáhle som začala driemať, začala som sa dusiť, pretože som "prestala" dýchať. Moje telo nevedelo dýchať samé od seba, ale len ak som to kontrolovala a regulovala si dýchanie. Trvalo to asi hodinu, kým sa telo vedelo prepnúť do normálu. Dovtedy som šalela strachom, že mi prasklo dačo v pľúcach a mám tam dieru a o chvíľu sa zadusím. A pritom je to tak bizarné, že? Ako sa dá zabudnúť dýchať. Nedá.
A... proste nevysvetlíš. V tej chvíli nie.
---
Nechcem to zľahčovať. Niekedy je to fakt ťažké. Ale nechcem z toho ani tragédiť. Keď to nemám, som v pohode a žijem normálnym životom. Fakt. Neplánujem brať tabletky. Ale chcem to prekonať. Viem, že raz to prekonám.
Ale dovtedy...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Budem sa za Teba modliť...