____________________________________________________________________
1.Kapitola: Odchod
,,Morwenna, vstávaj!“ povedal mamin hlas odniekiaľ odo dverí.
,,Hmm...“ protestne som sa pretočila na chrbát, hlavu som si prekryla vankúšom a spala ďalej.
,,No tak vstávaj! Nestihneš vlak..!“ zacítila som silné šklbnutie mojím paplónom. Nahnevane som vankúš hodila na zem a ťarbavo som sa posadila. Mama, vysoká blondína s hnedými očami, stála pri konci mojej postele a stále držala môj paplón v rukách.
,,Aký vlak?“ nechápavo som sa jej spýtala stále so zalepenými očami.
,,Do Rokfortu..“ odpovedala mi.
,,Do rokfortu?!“ zažmurkala som, takmer neschopná udržať oči otvorené.
,,Áno do Rokfortu...“ mama pustila paplón a ten sa zošuchol na moju posteľ na miesto, kde som mala ešte pred malou chvíľkou nohy.
,,Kto alebo čo to je?“ stále som nechápala.
Rokfort.. rokfort.. Moment! Rokfort nie je náhodou jeden zo syrov?? Čo mám ísť preboha niekam ...do nejakej.... syrovnice?? Alebo...
,,Nerob hlúpu Wenn...Je to čarodejnícka škola, kam ideš dnes študovať..“ pomalým krokom odchádzala z izby. Význam slov, ktoré mi práve povedala, mi dlho nedochádzal.
,,Čaro.. čaro... ČO??“ vykríkla som smerom k mame, ktorá už bola dávno z mojej izby vonku. Ešte chvíľu som nemo pozerala na dvere...
/Ja a čarodejnica? Čo je toto za hlúpy vtip? Nikdy som nič kúzelné nespravila...či už naschvál alebo omylom... a mama stratila svoju moc v ten deň keď ma porodila...je nanajvýš nepravdepodobné že JA budem čarodejnica!!! To musí byť nejaký omyl.../ stále mi to nešlo do hlavy..
Po hodnej chvíli som vyšla von z izby. Oproti práve vyšiel môj mladší brat Dimitrije. Prechádzali sme okolo seba a silno do mňa vrazil.
,,Au..“ zaskučala som. Na tom rameni už mám pekne veľkú modrinu...a len od neho.
,,Sorry..“ zamrmlal ako vždy . Kútikom oka som zachytila odraz v zrkadle. Stáli tam dve postavy. Jedna zazerala na tú druhú a tá druhá si šúchala boľavé rameno. Môj brat a ja. Dimitrije je o dva roky mladší, no je omnoho vyšší než ja. Má dlhšie tmavo plavé vlasy a hnedé oči po mame. Ja naopak mám blond vlasy po mame a divoko zelené oči. Môj zjav sa zdal vcelku normálny až na jednu drobnosť. Moje uši. Boli síce malé, no aj tak vždy cez moje vlasy odstávali. Mali špicaté tvary pripomínajúce trochu škriatkovské.
Vošla som do kúpeľne, umyla si zuby a tvár, trošku sa učesala a vybehla som z nej ako víchor až do kuchyne.
,,Dobré ráno. Čo máme na raňajky?“ spýtala som sa otca, čítajúceho noviny za vrchstolom.
,,Ahoj. Mama robila palacinky. Mali by byť na linke.“ povedal spoza novín. Pozrela som sa tam a naozaj. Bol tam plný tanier palaciniek, ktorý čakal iba na to, kedy ho už konečne celý zjem.
,,Nezabudni, že máš z nich nechať aj bratovi..“ podotkol otec.
,,Sakra..“ pomyslela som si a vyťahovala som z chladničky džem a šľahačku.
Sadla som si za stôl a pomaly som si vychutnávala raňajky.
***
,,Mami..?“ spýtala som sa s pohľadom upretým na veľkú klietku položenú na vozíku s kuframi.
,,Áno?“ skoro až behom tlačila vozík pred sebou.
,,Odkedy máme sovu?“ kývla som hlavou smerom k nádhernej čiernej sove v klietke.
,,Skoro dva týždne...a prečo jej hovoríš ´sova´? Odkedy si ju uvidela v obchode si jej hovorila Mell a na každého si soptila keď ju oslovoval inak...čo taká zmena?“ zastavila kúsok pred stenou medzi nástupišťami 9 a 10. Neodpovedala som a len čakala čo bude ďalej.
,,Teraz sa nezľakni a poď..“ povedala a pomaly sa rozbiehala.
,,Mami...čo to robíš? Si sa zbláznila, či...?“ skríkla som na ňu, keď ma nečakane chmatla za ruku a bežala aj so mnou priamo do steny...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár