Začalo sa to ešte dávno. Boli sme deti. Ja som ho poznala ale on mňa nie. Chodili sme okolo seba, ja stále pohľad na neho a on ani nevedel že existujem.
Ešte keď letel pokec, celé hodiny som dokázala stráviť pozeraním na jeho profilovku a snívala o tom, aby si ma aspoň raz všimol, pozdravil, zastavil ma a spýtal sa ma tú krásnu vetu: “Nechceš to so mnou skúsiť?“
No ako postupne ubiehali dni, týždne , mesiace, ba až roky, uvedomovala som si čoraz viac, že to nemá zmysel. Zmysel takto snívať. A keďže som bola veľmi hanblivá, zabudla som na všetky tie sny a začala si vytvárať nové, pre mňa reálnejšie. Zaujímala som sa o šport, tanec,...proste o to, čo mi začalo napĺňať môj prázdny, nudný život.
A potom to prišlo. Nový začiatok, a hlavne nová kapitola môjho života. Už som dávno zabudla na všetky pocity, čo som zažívala predtým a venovala som sa len môjmu terajšiemu životu, mojím koníčkom a záľubám a žiaden chalan pre mňa neexistoval.
A už vôbec nie on.
Stále sme chodili okolo seba, no niečo sa zmenilo. Začal si ma všímať. Začal vnímať že v tomto veľkom malom svete som aj ja. Samozrejme možno pomohlo k tomu aj to, že som vyrástla, zoženštela. Začala som sa zaobľovať na tých správnych miestach. A bolo to.
Z nenápadnej sivej myšky sa vykľula mačička.
No ja som ho ignorovala. Nestarala som sa o to, či ma dakto chce. Bola som len ja, moji priatelia a moje sny. A medzi ne on už nepatril. Vypisoval mi, prihováral sa, zvádzal pohľadmi, no ja som ostala chladná.
Jedného dňa som ale začala premýšľať. Nie o ňom, ale o mojom živote. O tom, že by som možno chcela skúsiť aj dačo iné. Dačo nové. Vytrhnúť sa zo stereotypu tých nekonečných dní. Chcela som skúsiť dačo ako lásku. Tak som ju začala hľadať. A aj som našla. A to som nemusela chodiť ani ďaleko. Nie, ak si myslíte že to bol on tak nie. Bol to muž o niekoľko rokov starší než ja. No toto pojašenie ním netrvalo dlho. On išiel na nejaký poznávací zájazd po slovenských zdravotníckych inštitúciách so svojou školou a tam pretiahol 3 jeho spolužiačky. Veľmi sme sa pohádali a povedali sme si veľmi nepekné veci na to, že sme boli spolu tak krátko. Správal sa ako dieťa. Vymazal si ma zo všetkých sociálnych sietí a aby to nestačilo, detinsky mi zablokoval prístup k jeho profilu všade tam kde sa dalo. Na tomto som sa toľko nasmiala...
Chvíľu som si dala so všetkými chalanmi pauzu. No keďže som už poznala pocit, keď má človek človeka rád viac ako kamaráta, chcela som to pocítiť opäť. Tak som si našla ďalšieho chlapca, a ďalšieho, atď...
Keď som to vzdala aj s tým posledným chlapcom, viac som si začala všímať okolie a zistila som, že je tam on. Stále pozerá a čaká. A čakal už veľmi dlho. Uvedomila som si aká som bola krava a čo som už mohla mať dlho...no ja som si nedala povedať. Bola som až moc tvrdohlavá a asi aj urazená za minulosť. Bola som zaslepená ľutovaním sa aká som bola a že som sa nesnažila a potom neotvorila oči.
Tie mi otvoril až môj sen... Bol veľmi zvláštny, no jedinú vec ktorú si reálne pamätám je, že sme sa v ňom niekoľko krát vášnivo bozkávali.
Vraví sa, že sny vyjadrujú len naše skryté túžby.
A to sa asi aj potvrdilo.
Po toľkých rokoch sa znova objavil ten pravý cit, čo mi tak chýbal.
Bola som zaľúbená. Naozaj zaľúbená. Toľko som si vlastnou chybou zapierala tento pocit, no nakoniec vyšiel najavo. To pravé sa vždy objaví. No nie vždy to vyjde podľa predstáv...
Začalo leto a ja som začala pracovať. Prichádzala som okolo 11tej večer domov načisto vyšťavená. Ešte som po každé skočila na internet a písala si s rôznymi kamarátmi takmer do rána. No jeho meno medzi nimi nedominovalo.
Jedného dňa mi napísal a ja som bola celá bez seba. Veď ako inak, keď píše on. Písali sme si a niečím ma naštval. Nespomeniem si čím no nevadí. A následne sa ma spýtal, či by som to s ním teda neskúsila, keďže už s nikým nechodím. Ja v návale emócií som mu napísala, že teraz určite nie, že mám toho veľa, prácu, nj problémy v rodine, dlhá dovolenka a potom zase raz práca, a že by som naňho nemala čas. Asi na druhý deň som mu napísala že ako sa má a tak, že sa ospravedlňujem, že som vybuchla a také veci. On mi odfrkol na to len, že sa mu rozhodnem napísať iba z nudy keď nemám nikoho iného s kým by som si písala. Trochu dosť ma to zarazilo. To sa na neho nepodobalo. No nechala som to tak. Pár dní som si s ním vôbec nepísala. Až mi raz napísal. Písali sme si a všetko bolo v poriadku. Dokonca to vyzeralo, že naozaj konečne začneme spolu dačo riešiť. Bola som z toho nadšená. Konečne by sa splnil môj sen a pocítila by som potom jeho pery na mojich...
Tancovala som si na fotelke a vytešovaľa som sa z toho ako sme si písali. No potom mi z ničoho nič zahlásil, že si našiel dievča a že to čo sme si písali, že to nie je pravda, že to tak nemyslel. Taká sklamaná som ešte nebola no nedala som to najavo. Stále som písala smajlíkov akoby sa so mnou nič nedialo. No môj vesmír sa rozpadal na miliardy malinkých úlomkov a každý jeden sa mi s neutíchajúcou krutosťou zabodávali do toho najzraniteľnejšieho miesta v mojom srdci. Do miesta ktoré patrilo jemu. Iba jemu.
No niečo mi v tom aj tak nesedelo. Vlastne všetko. Vedela som že mi klamal s tým dievčaťom. Vedela som to no aj tak sa mi tie úlomky zarezávali stále hlbšie a hlbšie... vedela som, že ma stále chce, len chcel vedieť moju reakciu. Či budem žiarliť alebo nie. Či mu spravím scénu, že prečo, ako je to možné... Neviem či som spravila dobre keď som ostala neutrálna a potom som bola mierne odporná. Naozaj neviem ale to ukáže už čas...
Takže ak si chlapci myslíte, že dievčatá vám neveria a sú na vás zlé, prípadne máte pocit, že vás neľúbia celým srdcom? Tu máte predostretý jeden z mnoho príkladov prečo. Kvôli takýmto zbytočným klamstvám sme až moc opatrné a neoddávame sa láske na100%. Máme samozrejme aj iné dôvody a aj vy samozrejme. No nehovorím, aj dievčatá sú potvory. No pre našu smolu sme niektoré omnoho citlivejšie než ktokoľvek iný.
Všetci sme svojím spôsobom aj sebci. Myslíme totižto len na seba a nevidíme alebo nechceme vidieť nikoho iného. Neuvedomujeme si, že aj jedno jediné slovo môže ublížiť a zanechať jazvu na srdci toho druhého do konca života. Aj jedno malé klamstvo zanechá na duši človeka mnoho...
Viem ale, že som veľa chýb spravila i ja a viem, že to všetko si zaslúžim. V mojej povahe je, že sa snažím byť ku každému milá...a to ubližuje najmä mne. Nedokážem sa pozerať ako ľudia trpia, ich bolesť by som najradšej vzala na seba, no to bohužiaľ nejde.
Viem, že som si to zaslúžila a mnoho vecí by som zmenila, no mám smolu a musím to predýchať. Zvládnem to, no úplne veriť už nikdy naprosto nebudem. Buďte šťastný, tí čo to čítate. Prajem Vám to.
Z denníka...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
4. 3.marca 2016 18:15
To bolo veľmi úprimné. A pekné Si dobrá duša.
Napíš svoj komentár