______________________________________________________________________
Nazúvam si moje nové krásne gladiátorky. Chytím do ruky kľučku od dverí a potlačím smerom dolu. Počujem tichučké cupnutie, zámok povolí a dvere sa otvoria.
Vychádzam do ulíc, nevedno kam. Zabáčam popri známom parku pred domom a vydávam sa vpred do neznáma, do stále nepreskúmanej oblasti...oblasti v mojom srdci.
Predo mnou sa nachádza veľký starý dub. Jeho konáre dočahujú až na druhú stranu kamennej cestičky, po ktorej kráčam. Aby so popod neho prešla, musela som si pod čupnúť.
Na druhej strane stromu všetko zrazu vyzeralo inak. Nie ako vpredu krásne zelené lúky hemžiace sa miliónmi farieb kvetov rôznych tvarov a veľkostí, motýľmi, zvieratkami...tu bolo všetko tak nepríjemne tmavé, trávniky povysychané, kvety zvädnuté, stromčeky zakrpatené a postupne odumierajúce. Žiadne zvieratko naokolo.
Prebehol mi mráz po chrbte. Bolo to tu také pochmúrne.
Takéto to je aj v mojom srdci?
Zastala som. Nechcela som ísť už ďalej...ale vedela som že musím. Vedela som, že až na konci tejto cesty ktorou idem nájdem odpovede na všetky otázky. Opatrne som spravila ďalší krok vpred. A potom ďalší. A ďalší...
Prišla som ku náznaku prvého obydlia. Pozrela som smerom, kde kedysi asi bývali dvere. Zostala tam iba jedna veľká diera v kuse veľkého, z vnútra vydlabaného kameňa.
Pomaly a takmer nečujne som vkročila dnu. Všade sa rozprestieral nechutný zápach.
Priamo v strede ..hmm...izby, sa rozprestierala veľká drevená posteľ. Za ňou bolo dačo čo pripomínalo krb no bez komína. Po pravej strane bolo z kameňa vytesané malé umývadlo a na ľavo od postele veľký porozbíjaný gauč. Naplo ma.
Všade po týchto jednoducho vyrobených veciach ležali porozhadzované kúsky rozkladávajúcich sa zvieratiek...cez potkany, mačky, psy, líšky, tigre,... Rýchlo som vybehla von.
„Blbaňa blbá.. načo si tam len šla?“ nadávala som si v duchu. Ústa som radšej neotvárala lebo by ten dobrý obed čo som jedla dlho v žalúdku neostal.
Rozbehla som sa ďalej. Utekala som vpred nevedno kam. Neobzerala som sa ani som sa nepozerala kade bežím.
Potkla som sa. Asi o nejaký kameň či koreň stromu. To ma nezaujímalo. Len som chcela utiecť. Utiecť pred tým všetkým. Ďaleko preč. A nikdy sa tam nevrátiť.
Utiecť a ísť ďalej a len dúfať že na to zabudnem, že ma nebudú prenasledovať nočné mory... Vstala som, ani len som sa neoprášila od hliny a bežala som ďalej...
Moje nohy začali spomaľovať. Nevládala som. Môj dych naberal na obrátkach a už len ťažko moje pľúca naberali blahodarný kyslík potrebný k prežitiu.
Spadla som na kolená. Rukami som naslepo hmatala čokoľvek, čo by mi mohlo pomôcť postaviť sa späť a odísť odtiaľto.
Slzy mi stekali po tvári a vytvárali tenučké potôčiky na mojich lícach. Plakala som a nešlo to zastaviť. Utrela som si slzy a pozrela pred seba. Kúsok odo mňa stála veľká stará smutná vŕba.
Nevládala som vstať. Doplazila som sa až k nej a rukou som pohladila nepríjemnú drsnú kôru. Jediný život v okolí, pomyslela som si a do očí sa i znova nahrnuli slzy. S námahou som sa podoprela o strom a vstala som.
Hneď za ním sa zjavila hlboká priekopa. Ktovie aká môže byť hlboká? Zamyslela som sa.
Zohla som sa po najbližší kameň a hodila do dolu.
Nič..nič...nič...nič...stále nič nebolo počuť. Prešla asi minúta až keď bolo počuť slabučké buchnutie kameňa. Taká tmavá a hlboká.
Niečo ma ťahalo k tomu nech skočím. Nech skočím a nech všetko nechám za sebou. Všetko to čo som videla...všetko čo možno ešte uvidím, ucítim....
Už sa nebudem musieť pozerať na ten skazený svet čo ma prenasleduje. Jeden jediný krok. A všetko môže byť úplne inak. Či lepšie to netuším. Ale iné.
Vystrela som nohu nad priepasť....
__________________________________________________________________________
Teraz otázka pre Vás. Čo si myslíte? Skočí predstaviteľka tohto výplodu mojej fantázie, alebo bude ďalej žiť? Aký osud ju čaká???
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
5
Je to dlhé, nečítala som a veľmi by ma zaujímalo, ako vyzerá depka u 16ročného človeka
Napíš svoj komentár
....