Stále musím na to myslieť. Čo keby sa to nestalo? Muselo sa to stať? Malo to tak byť? Možno jeden úsmev a v ten deň by sa nič nestalo....ten deň...
Utorok ako každý iný, zase ráno vstávať do školy. Boože, ako sa mi len nechce! Zvyčajné „ranné“ záležitosti, cesta do školy... Proste ďalší zabitý deň. V škole nuda. Nenormálne sa nudím. Hneď ako prídem domov určite zaleziem do postele. Už sa v nej vidím. Hmm.. . Toľká radosť. Skončila piata hodina. Ale autobus.. ide len o pol hodinu.. mám teda čas.
Ešte len vychádzam z triedy, už mp3 capnutá na ušiach . S kamoškou pôjdem do mesta. Na naše rozhovory nemá nič . No aj tak ma stále drží blbá nálada. V centre mesta chceme prejsť cez cestu. Ale fasa!! Prechod je už 10 metrov za nami. A čo..prejdeme len tak... Oproti na lavičke sa skupina dievčat chechce na bohvieakom trápnom vtipe. A keď ma zbadajú.. ten pohľad.. ach.. ako ja „milujem“takéto typy. A do toho pesnička Tearjerker mi vôbec nepomáha k lepšej nálade.. hnevám sa na celý svet...a neúprosne pozerám na tie socky predo mnou... „KAT..!!!“ Už len výkrik do ticha...fuu.. Čo to preboha bolo?? Neviem.. cítim len tmu a ticho.. aj náhla bolesť potichučky odchádza.
Kde to som? Všade len čierno-čierna tma. Nie! Počkať! Čo je to?? Oči. Malé červené očičká všade kam sa pozriem. Nemám strach, aj keď neviem čo od nich môžem čakať. Cítim.... pokoj... a chlad. A nebesky krásne, ale zároveň tak ohlušujúce ticho. Netuším, kde som, ale je mi dobre. Až na to čudné mravčanie niekde vo mne... hlúpy pocit, že niečo nebolo urobené. Chcem to urobiť, dokončiť. Ale keď neviem čo!
V tme prehlušovanej len zábleskami tých červených očiek upierajúcich sa stále na mňa sa začala dvíhať žiara. Bledé upokojujúce svetlo. Predo mnou sa vyjasnil dlhý mramorový chodník. Nádhera. Nemám kde ísť. Je jedinou cestou. Kráčam po ňom a rozmýšľam. Na jednej strane som plná očakávania. Čoho sa dočkám na jeho konci? Avšak, stále mi nedá pokoj myšlienka, že niečo zostalo nedokončené, nedopovedané... Obzriem sa. Všade tá istá tma, dokonca ani chodník, po ktorom kráčam smerom vpred za mnou nie je. Mizne. Blížim sa ku koncu. Cítim to. Prichádza to.
Nebojím sa. Teším sa. Teda... už si nie som istá. Už je to iné. Som tu. Koniec. Ale...
Mramorový chodník sa pred mojimi očami rozdeľuje do dvoch ďalších. Dve cesty? Na konci jednej vidno zelenú žiaru. Na konci druhej modrú. Jasne to rozoznám. Čo teraz? Pýtam sa sama seba v bezprostrednom tichu mojich vlastných myšlienok. Ale prečo sa to pýtam? Predsa dobre poznám odpoveď. Viem, kadiaľ ísť. Mám to vyryté do srdca, mysle, duše...
Pomaly kladiem nohy, jednu za druhou a vydávam sa ľavou stranou chodníka. Smerom k zelenému svetlu. Áno, je to správne... Cítim, že modré nie je pre mňa. Zatiaľ nie.
Opäť tma. Ale tento krát sa mieša s bolesťou. Bolí ma noha. Bolia ma ruky. Celý človek ma bolí! Počujem tiché náhlivé zvuky. Moje uši ožívajú. Rozliepam oči. Pripadám si ako slepé mača. Zrazu divné svetlo. Udiera mi do očí ako sto ihiel. Je mi tak.... Pochopila som. Toto predsa nie je také svetlo ako to predtým. Ukľudňujúce a jemné. Toto je zemské svetlo. Ležím na zemi. Bola som mŕtva a teraz... teraz ŽIJEM!!!
O čo všetko by som možno bola prišla?? Všetko dobré, zlé, veselé, smutné... Už by som neuvidela karhavý pohľad mojej mamy, ktorý tak neznášam. Nepočula smiech mojej sestry. Nehádala sa s ocom za každú hlúposť. Toto všetko by mi asi chýbalo. Ou... možno sa naozaj oplatí žiť! Keď len kvôli pohľadu na úsmev blízkeho človeka, kvitnúci kvet v záhrade, kvôli vôni čerstvého vzduchu pred domom.... (už aj bývať kúsok od kravína má svoje čaro
ŽIVOT JE BOJ, PES, TREST..... ALE AJ TAK SA OPLATÍ VYSKÚŠAŤ SI HO !!!
Záchod
Komentuj
4 komenty k blogu
1
simonkaaaa
18. 5.mája 2008 21:02
je to podľa pravdy? ako chápeš jak myslím lebo ako dobre to bolo opísané
4
o com to dofrasa taras?ty,co si tak vsestrane zalozena a vsetky tie veci,nemas zmysel zivota,to zartujes?ak ho nemas ty,tak potom uz asi nikto.trochu sa zamysli a az potom tu trieskaj,lebo ti tresknem ja,ha
Napíš svoj komentár