“Posledný prezident pre Slovensko” (Explikácia)

V poslednej dobe rozmýšľam nad tým, či má na Slovensku zmysel zostat. Osmičkový rok sa blíži pomaly k záveru, v Európe zomierajú novinári, u nás poslanci kričia po aktivistoch. Ľudia sa tu predvolávajú za občiansku angažovanosť ako pred ´89. O chvíľu by som chcel ísť na Erazmus. No bojím sa, či by som tam nezostal, ako vela mojich kamarátov. Na lepšie sa ľahko zvyká.

Preto ma desí čo sa chystá do prezidentských volieb. Veľká superstar ľudí. Rôznych podivných indivíduí. Agresívni youtuberi, blogeri, ktorí hrozia roxorovými revolúciami. Fašistov - komunistov. Všetko, čo by mohlo reprezentovať vzorku ľudí, ktorí na Slovensku sú. Teda ich vtipné karikatúrne reprezentácie. Mediálne hlavy v obrazovkách. A do toho nekonečna nenávisť medzi ľuďmi, ktorí už nikomu nedôveruju.

Dezinformačný svet zažíva svoju renesanciu. Toľko vhodných kandidátov, medzi ktorými si môžu vyberať. Medzi Kotlebom, Harabinom, Chmelárom, Daňom sa to môže celé rozhodnúť. Lebo nie pravda a láska víťazia v dnešnej dobe, ale lajky nenávist a agresivita. Kto si dnes spomenie na nejakú Hlávkovú? Ake bolo vlastne jej krstné meno? Ale Lajčák prezidentom môže byť, to len jemu sa nechce.

V dobe kedy hate-speech je už mainstream a čas odkedy otvoríte Facebook až po moment, kedy narazíte na správu, ktorá vás nahnevá sa stále skracuje. Je veľmi dôležité mať na čele štátu ľudí s triezvym pohľadom na svet, ktorí nepodliehajú pokušeniu zapáčiť sa masám, poisťovať si hlasy reakciami na neopodstatnené hystérie.

Prezident nemôže zmeniť Slovensko, no môže zmeniť to, ako ho vníma zahraničie. Práve on je ten, kto štát prezentuje navonok, prijíma väčšinu zahraničných návštev. Ak spraví prezident na návšteve faux pas, týka sa to celého Slovenska. Prezident nemôže tento štát zmeniť, ale môže sa mu prihovárať, dokáže ho zjednotiť, alebo rozdeľovať.

Druhého kola prezidentských volieb v roku 2014 sa zúčastnilo 50,48% z oprávnených voličov. Vidím to aj vo svojom okolí. Mnohí ľudia sa o politiku nezaujímajú vôbec, nechodia voliť už len z princípu. Niektorí sú už znechutení, zlomili palicu a voliť nepôjdu. Myslia si, že sa nič nedá zmeniť. Tí najšikovnejší odišli do zahraničia, možno majú už aj zmenené občianstvo a na Slovensko sa vrátiť neplánujú.

Kde je tá hranica presvedčenia, keď si niekto nie je schopný uvedomiť, že jeho rozhodnutie nemusí byť to najlepšie pre všetkých. Že nemusí byť vôbec dobré. Každý z nás niečomu verí, podľa svojho vnútorného presvedčenia sa snaží aj konať, prispôsobiť tomu všetko, na čo má dosah.

Chcem zistiť či si niekto myslí, že je na Slovensku dobre. Alebo či niekedy bude. Cieľom môjho filmu je preskúmať, či sme už natoľko dospelý národ, že nedopustíme aby sa napríklad Harabin stal prezidentom. Potrebujem si odpovedať na otázku, či sa oplatí na Slovensku ostať, resp. sa sem vrátiť, či skôr odísť a zmeniť si občianstvo.

 Skutočný príbeh

0 1 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu