Presne takúto nálepku nosila na čele. ŠIALENEC.
„Nemôžeš odísť,“ kričala za ním. No chlapec v uniforme vojaka rýchlym krokom kráčal k dverám, akoby nepočul volanie dievčaťa. Musel ísť, musel a nemohol sa obrátiť, podísť k dievčaťu a utešiť ho, dať mu posledný bozk, nemohol. Keby to spravil, polámal by si dušu a keby len sebe! Tak veľmi by tým ublížil jej...
A preto kráčal ďalej až kým nezmizol dievčine z dohľadu. Dievča padlo na kolená, no z oka jej nevyšla ani slza. Spomenulo si na ich posledný rozhovor, keď mu sľúbilo, že nech sa stane hocičo, nebude preňho plakať. A tak tam len sedelo s ligotavými očami. Dívalo sa do prázdna, no možno iba videlo všetko to, čo sa stalo, čo sa deje i čo sa má stať.
Dievča stislo v ruke diamantový prstienok.
„...zasaď prstienok do zeme a keď z neho vyrastú sklenené halúzky, vrátim sa,“ pošepkal jej chlapec, keď odchádzal.
Dievča sa pomaly zdvihlo zo zeme. Trasúcou nohou vykročilo k rieke. Vlastnými rukami do zeme vyhrabalo jamôčku. Chvíľku ešte ískalo prstienok v rukách, akoby ho nechcelo pustiť. No potom sa jej vyšmykol spomedzi prstov a padol do mäkkej pôdy. Dievča neprítomne zahrnulo prstienok zeminou, privrelo oči a spod viečok mu vypadla jedna jediná slza. Rýchlo zdvihlo ruky k tvári a dlane si priložilo na oči.
Nesmie plakať, nesmie... Sľúbila, sľúbila...
Ubiehal deň za dňom, úsvit sa striedal so súmrakom a dievča čakalo. Každý deň sedelo na lavičke pri rieke a sledovalo miesto, kde zasadila diamantový prstienok. Ľudia si o nej šepkali, že sa zbláznila a vlastný otec ju vyhnal z domu.
Dievča ostalo samo. V tichej noci sa zakrádalo ulicami tmavého mesta. Cez deň sedelo pri rieke a čakalo. Akoby žilo zo vzduchu a slnečných lúčov. Keď zasvietilo slnko spomedzi mrakov, zdvihlo hlávku k nebu a usmialo sa. Niekedy vyskočilo zo zeme, či lavičky a roztočilo sa od radosti. Dotrhaná sukňa sa krútila okolo nej a ona so zdvihnutými rukami vítala slnko radostným tancom. Sem- tam ju niekto zazrel a po meste sa opäť začali šíriť chýry o jej pomätenej hlave.
Prešlo niekoľko rokov a dievča stále čakalo. Chlapca medzi časom vyhlásili za mŕtveho, pretože bol veľmi dlho nezvestný a nič sa o ňom nevedelo. To však dievča netušilo a tak aj naďalej striehlo na výhonky sklenených halúzok.
Prišla zima. Dievča sa triaslo v klbku a nôžky jej zohrievala stará mačka, ktorá jej už dlhšiu dobu robila spoločníčku. Vtom začulo niečo zacinkať. Znelo to, akoby niekto o seba ťukal cencúľami. Dievča spozornelo a zodvihlo hlávku. Pohľadom spočinulo na mieste, kde pred pár rokmi zahrabalo prstienok. Videla pomaly sa zdvíhať uzučkú halúzku celú zo skla. Dievča vyskočilo. Ako zhypnotizované sledovalo halúzku, ako sa naďalej zdvíha zo zeme a rastie v diamantový krík. Dievčina neverila vlastným očiam. Ozaj sa dočkala? Prišiel? On prišiel?
Rozbehla sa do ulíc. Výskala od radosti a smiala sa. Šialene sa smiala.
Ľudia sa na ňu pozerali so strachom a opovrhnutím. Chytili ju a zamkli medzi štyri prázne biele steny. A keď sa im snažila vysvetliť, že prišiel, on prišiel...! tak len krútili hlavami.
„On je dávno mŕtvy, dievča bláznivé,“
Dievča sedelo v chladnej izbe. Bolo najšťastnejšie na svete. Vrátil sa, žije, žije! Zaspávalo s úsmevom na perách a so slzami v očiach. Slzami šťastia?
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
kissmeplease
24. 12.decembra 2009 13:36
jééj pekné 5*
Napíš svoj komentár