Ja som nespadal ani do jednej tejto kategórie, ktorou sú ulice miest doslova premnožené. Rozrastá sa to ako nechutná burina, pomyslel som si. Všetci chcú byť IN a dokonalý. Bolo mi z toho nazvracanie. Alebo to bola tá žbrnda, ktorú tu podávali miesto whisky, ktorú som si objednal?
Dnešok bol presne takým dňom, v ktorom keď sa pozriem von oknom, nevidím ani jeden dôvod, prečo žiť, ale ani jeden dôvod, ktorý by stál za smrť a tak len prežívam zo sekundy na sekundu a čakám, že zajtrajšok bude lepší. A potom príde vytúžený zajtrajšok a je to také isté ako včera, ak nie ešte horšie.
Mám pocit, že všetky hodnoty, ktoré som kedy mal, skončili v koši tak, ako aj moje rukopisy posielané vydavateľstvám a následne vyhodené do skartovačky. Nie ste dosť moderní, nemáte zmysel pre humor, ste príliš optimistický, príliš pesimistický, príliš pravdivý, ozývalo sa z každej strany na otázku prečo. Ľudia nechcú počuť pravdu, boja sa jej a to je jediný dôvod, prečo som ako spisovateľ neuspel. Ibaže ja som nič iné nevedel, respektíve, nič iné som nechcel vedieť a tak som skončil ako úbožiak, ktorého profesiou je skrachovanec na plný úväzok.
Pozoroval som ľudí, ktorí tu utápali svoje žiale, smútky, neúspechy, skraty a pokazené životy v alkohole, tak ako ja. V tom som ju zbadal. Sedela sama v kúte a zo všetkých síl sa snažila vyzerať neviditeľne. Aj sa jej to celkom darilo, pretože zvonec, ktorý sa rozcengal vždy, keď niekto prišiel sa neozval už dlho a ja tu sedím pozorujúc ostatných už celú. A predsa som si ju nevšimol!
Vyzerala hrozne úboho, tak veľmi použito. Make-up mala roztečený po celej tvári, čierne slzy jej kvapkali do roztrhaného výstrihu. Šaty, na ktorých ešte bolo badať bývalú noblesu, boli potrhané a špinavé. Vlasy mala isto kedysi husté a lesklé, no teraz ich mala ledabolo ovisnuté pozdĺž tváre. Hlava jej unavene padala k poháru. Isto bola dosť opitá, no bola veľmi ticho.
Bola z tých, ktorým alkohol pomáhal zabudnúť. Cez túto všetku úbohosť, bezmocnosť a zúfalstvo, ktoré z nej vyžarovali na pár metrov, vyzerala úžasne! Bola ohromujúco krásna, nedokázal to zmeniť ani smútok.
Niečo vo mne sa pohlo, zmenilo mi to celý pohľad na svet, mal som pocit, že konečne prišiel dôvod. Dôvod, pre ktorý sa oplatí žiť a zároveň stojí za smrť. Chcel som vedieť, prečo sa utápa v žiali, prečo je tak horzne nešťastná. Chcel som jej pomôcť. Chcel som ju k sebe túliť, niečo ma k nej strašne ťahalo, niečo vo mne vyvolalo strašnú túžbu. Túžbu vedieť milovať tak, ako som nikdy nemiloval, milovať takou láskou, akú som vo všetkých svojich románoch, úvahách, básniach a poviedkach zatracoval, na akú som nikdy neveril.
Vstal som, len matne som si uvedomoval, čo robím. Podišiel som k jej stolu a prisadol som si presne oproti nej. Žena ledva zdvihla pohľad ku mne, hlavu si podoprela rukami a teraz jej slzy padali do pohára, predpokladám, že tiež pila whisky. Odkašlal som si. Nevedel som, čo jej mám povedať. A tak som sa na ňu len díval. Po niekoľkých minútach zdvihla hlavu a zapozerala sa mi do očí.
Jej pohľad mi vyrazil dych. Mala neuveriteľne mordé oči. Takú sýtu modrú, oceánovomodrú farbu v očiach som nikdy nevidel. Dívala sa na mňa, hlavu trošku natočila nastranu, ako to robia malé deti, keď ich niečo zaujme. V istý okamih som mal pocit, že som zachytil útržok úsmevu. No možno sa mi to len zdalo, predsa len som mal za sebou pár glgov tej čertovsky nechutnej whisky.
Natiahol som k nej ruku. Chcel som ju pohladkať. No ona sa uhla a teraz som v jej očiach zbadal strach. Z nejakého dôvodu som v nej vedel čítať ako v otvorenej knihe. Mal som pocit, že je len jednou z mojich ďalších príbehov, ktoré nikdy neuzreli svetlo sveta. Ibaže toto bola skutočná realita. Alebo realita ani neexistuje? A všetko sa odohráva v hlave pána boha a my sme len herci bez honoráru?
„Čo chcete?“ spýtala sa ma ticho. Privrela oči.
„Ach nie, nie, nezatvárajte oči!“ zvolal som nepremyslene. Žena sa zarazila, ale oči opäť otvorila a pohľad zdvihla ku mne.
„Prepáčte, ja len.. len som nikdy nevidel niečo také nádherné a chcel som...“
„Vy ste odkiaľ?“ ozvala sa žena neveriacky. „Z nejakého Shakespearovho románu?“ pýtala sa posmešne. Z jej hlasu som vycítil toľko trpkosti a sarkazmu, ako len bolo možné vycítiť z hlasu, ktorý počujete poprvýkrát v živote.
Teraz som sa zarazil ja. Neuvedomil som si, ako moje slová znejú.
„Prepáčte...“ dnes som sa ospravedlnil už po druhý raz.
„Choďte do riti a dajte mi pokoj,“ povedala, zdvihla pohár rozochvenými rukami a pritisla si ho k červeným perám. Odpila si, no od nechuti ju striaslo. Nemala rada whisky. Pomyslel som si to bez pochybností, akoby som ju poznal kakalión rokov.
Ostal som sedieť, ani mnou nehlo. Keď žena videla, že stále sedím oproti nej a nechystám sa odísť, znova sa opýtala, čo chcem. Jej hlas opäť nadobudol akúsi opitú pokoru a stíchla.
„Chcem vám pomôcť,“ ozvalo sa zo mňa rozhodne.
„Ste ježiš kristus spasiteľ, či čo?“ ticho pokračovala ďalej. Pohľad mala upretý na pohár, po ktorom prechádzala prstom. Narazila na obitú hranu a porezala sa. Z prsta jej začala kvapkať krv, priamo do pohára s whisky, kde sa začala miešať a splývať s medovou farbou nápoja.
Vyskočil som k nej, kľakol som si pod ňu, z vrecka starého saka som vytiahol vreckovku a podal som ju žene. Šokovane na mňa pozrela a neveriacky si ju odo mňa vzala.
„Ježiš kristus isto nie, skôr váš anjel strážny,“ odpovedal som netušiac, kde sa vo mne berú tie slová, ktoré by som nikdy pred tým nevyriekol. Žena si nešikovne omotala vreckovku okolo prsta a odfrkla si.
„Anjel strážny? A kde si bol doteraz?“ spýtala sa. Znova vravela sarkasticky a začala mi tykať.
„Ach...“ vzdychol som si. „To by som aj ja rád vedel,“ odpovedal som skôr pre seba ako pre ňu. No ona to počula a nadviazala.
„Ja som sa stratila pred nedávnom,“ šepkala nevediac, že mi otvára zapečatené stránky jej duše, ktoré som nemohol vyčítať z očí.
„Doteraz som bola... bola som úspešná, bola som žena na úrovni, s dôležitými známosťami, perfektným životom, nádherným detstvom,“ vravela tak ticho, že som ju ledva počul a mal som pocit, že keby ma niečo tak strašne neovládalo v túžbe spoznať ju a nikdy viac neopustiť, tak by som ju ozaj nepočul. Chytil som ju za ruku. Žena to ledva zaregistrovala, pokračovala ďalej v rozprávaní.
„A jedného dňa som prišla o všetko, o rodinu, o priateľov, o muža, na ktorom mi nesmierne záležalo, o úspešný život a perfektné detstvo... Jediné, čo mi ostalo je zistenie, že všetko to bola len pozlátka, ktorá po zoškriabané odhalila sivé farby, zúfalstvo, strach, bezmocnosť, intrigy a zlo...“ plakala.
Jej slzy mi padali do vlasov.
Vstal som a objal ju. Žena stále plakala, telo mala ochabnuté, cítil som, ako sa o mňa oprela, spolahla sa na mňa. Držal som ju a nikdy som ju nechcel pustiť. Bola to úplne cudzia žena, nevedel som ani ako sa volá. No tiež som si nevedel predstaviť, že by odišla bezo mňa a nespoznal by som ju. Vlastne to bolo celkom sebecké, pretože som len nechcel prísť o dôvod. Dôvod na života a na smrti.
Odišli sme preč z baru. Kráčala na vysokých opätkoch. Mal som pocit, že nepravidelné klopkanie jej topánok sa ozývalo po celom meste a mňa utvrdzovalo v tom, že ju nikdy neopustím. Bola do mňa zavesená, nohy sa jej plietli, no ja som ju viedol k ošarpanej bráne starého domu.
Vošli sme dnu. Brána bola deravá, kľučky nikde a tak ju len stačilo potlačiť dovnútra.
Ženu som stále držal v náručí, hlava jej bezvládne klesla na moje rameno. Pomaly som odomkol dvere a bol som vďačný, že sa mi predsa len neušiel byt na poschodí, pretože výjsť na ôsme poschodie v tomto stave by nebol celkom dobrý nápad.
Prepletám nohami, snažím sa vojsť do chodby.
Odkopnem topánky z nôh, žena si sadne na nízku komodu, kde skrývam všetky potrhané tenisky a topánky. Kolená má pri sebe, no chodidlá ďaleko od seba. Hlavu ponorenú v dlaniach. Učupím sa k nej a pokúsim sa jej zadívať do očí. Skrýva slzy do dlaní, cítim len ako sa trasie od vzlykov.
„To bude dobré...“ skúsil som otrepanú frázu, pretože som bol bezmocný.
„Nič nebude dobré,“ šepkala.
"Všetko sa pokazilo. Ja... ja som si myslela, že mám pevný základ, od ktorého sa škriabem čoraz vyššie a vyššie. Taký, ktorý nepreborím a nepadnem na úplne dno. Taký, o ktorom som si myslela, že ak aj spadnem, tak sa vždy bude dať začať od nuly...“ splietala. „A teraz nemám nič, nič... Len svoje telo.“
„Zlatko...“ chcel som ju uchácholiť, no v tom som zistil, že netuším ako sa volá...
no nebolo to teraz podstatné.
Chytil som ju a v náručí som s ňou podišiel do izby. Posadil som ju na posteľ. Vyzerala ako vystrašené kuriatko. Usmial som sa, podišiel som k nej a zotrel jej slzy z tváre. Mal som tvár tak blízko vedľa tej jej. Takmer sme sa dotýkali špičkami nosa, hľadel som jej do očí a myslel na to, ako som sa šialene zamiloval. Ona trošku podvihla hlavu a pomaly, ozaj pomaly sa nám dotkli pery.
Bozkával som ju a ona mi bozky opätovala. Ešte stále jej padali z očí slzy, tiekli jej potôčikmi cez nos a líca do úst. Tak dlho som nemal pri sebe niekoho, na kom by mi tak veľmi záležalo. Bozkával som ju, tú, o ktorej ani neviem, ako sa volá. Zrazu som sa správal ako zviera. Ruky mi prechádzali po celom jej tele, chcel som z nej vlastniť všetko. Ale dôvôd isto nebol to, že ju milujem. Bol to obyčajný pud, pud lovca i dravca. Ona sa správala ako žena zo všetkých chlapčenských snov. Bola jemná a nežná, no keď aj ju zmiatla vášeň, chcela mať všetko. Všetko zo mňa.
A ráno som sa zobudil. Dnu cez okno svietilo slnko. Po včerajšom daždi ani stopy. Žena ležala vedľa mňa. Bola nahá, po plecia prikrytá dekou, vytŕčalo jej spod nej iba jedno chodidlo.
Naklonil som sa k nej a pobozkal som ju do vlasov. Ešte stále som nevedel, ako sa volá. Prebudila sa. Na nič iné som sa tak netešil, ako na otvorenie tých jej nádherných očí.
Otvorila ich a ja som sa chcel stratiť v tom oceáne. Ale jej oči zmenili farbu. Neboli vôbec také oceánovomodré, aké boli v noci. Moli všedné, tuctovo modré, ničím výnimočné. Zdalo sa mi, že celá sa nejako zmenila. Vstala, obliekla sa.
„Hej, čo robíš?“ spýtal som sa zarazene.
„Odchádzam,“ oznamovala mi pokojne.
Pozeral som na ňu. Bola ozaj krásna. Ale obyčajne krásna. Včera mi asi hlavu poplietol alkohol a preto sa mi zdala tak oslnivo nádherná. „To nemôžeš,“ povedal som nepresvedčivo.
„No ani to nespravím, pokiaľ mi nezaplatíš,“ vravela povýšene. Kde sa podela tá jej zúfalosť a strach? Čo sa s ňou stalo? A... ostal som bez pohnutia. Ani som nedýchal. Nezaplatím?
Neveriacky som si ju premeral.
„Ty si šľapka?!“ hlas sa mi triasol. Mal som sto chutí jej jednu vylepiť. „Ten včerajšok bola obyčajná pretvárka...?“ kričal som.
„Nie...“ dievča sa zamyslelo. „Nebola to pretvárka, všetko čo som ti povedala, bola pravda,“ povedala pokornejšie. Keď videla, že sa nehýbem len si vzdychla, otočila sa na opätku a odkráčala preč.
A ja som ostal v poloprázdnej miestnosti sám. Nikdy som sa necítil tak sám, ako teraz. Nikdy som sa necítil tak podvedený ako teraz. Nikdy som sa necítil tak strašne zbytočne ako teraz. A opäť som ostal bez dôvodov. Neostávalo mi nič iné, len počúvať tikot hodín a čakať na zajtrajšok.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
ylermi
1. 1.januára 2010 19:17
píš kratšie, komu sa to chce všetko čítať
2
mne sa to tiez citat nechcelo ale nejak ma to zaujalo a docitala som to..inaac pekne to mas
Napíš svoj komentár