Mama

Keby som len vedela, ako to musí bolieť. Viem si to len predstaviť, pretože mám živú predstavivosť, to je všetko. Moje bolesti, moje smútky, moje trhliny na duši či na srdci... Nedajú sa porovnať s ničím, čo cíti ona. Ale mňa nebolí nič viac, ako keď spadne na kolená a trasie sa od plaču. Slzy jej tečú po tváry z tých jej sivomodrých očí, ktoré sa tak strašne líšia od tých mojich. Vyzerá tak hrozne bezmocne, krehko! Akoby bola malým dievčatkom, nie mamou, ktorá porodila šesť detí. Je to také strašné, keď zo života odíde život, pre ktorý existovala. Keď ju ten život zradí, oklame, zneuctí, keď ju tak škaredo opustí. Nech už porobila hocijaké chyby, kto má právo jej takto ubližovať?!
Plače, hrozne plače a ja s tým nemôžem nič spraviť. Môžem tam len sedieť pri nej a šepkať jej, že som vždy s ňou a vždy pri nej. Nikdy, nikdy ma nič nebolelo viac!
Ako som jej len mohla niekedy ublížiť? Mama je len jedna, je zazračná, je dokonála, je úžasná, nech má akékoľvek chyby.
Ďakujem, že si, ďakejem za všetko. Nik mi nedal v živote viac, než ty, ďakujem, ďakujem... Ach, prepáč, ľubim ťa ♥

 Blog

6 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu