Náš príbeh bol plný zvratov a vášní, malých veľkých zázrakov, radostí, ale aj nemý a bezcitný. Správali sme sa bezhlavo, konali za horúca, impulzívne. Občas som mala pocit, že sa v nás prebudili zvery zverokruhu, tajné sily vesmíru, preboha neviem, ale chápete, čo tým chcem povedať. Mnohokrát sme sa rozišli a opäť zišli, prilepili sme sa na seba ako magnet a príbeh pokračoval. Prvé kroky boli opatrné a priame, no ako čas plynul, naše duše sa odznova krútili po tých istých kľukatých chodníčkoch, na ktorých to naposledy stroskotalo. Snažiac sa utiecť pred stereotypom, moje ja dokázalo intenzívnejšie pocítiť, azda to bola úcta a váha novej šance, lásku. Boli sme spolu stále, nepretržite, no v skutočnosti sa naše myšlienky točili v úplne iných vesmíroch, ktoré nemali nikde prieniku. Existovali sme jeden vedľa druhého, jeden pre druhého, jeden v druhom. Aj jeden, aj druhý máme množstvo chýb, to nepochybne. Ale vždy mi chýbala odvaha pustiť sa ťa navždy.
To, čo sa stalo nemálo pred dvoma týždňami, bola posledná kvapka. Horor, situácia, ktorá sa mne predsa nikdy nemôže stať, on taký nie je, on by to nikdy neurobil. Však sympatizuje s buddhizmom, zaoberá sa technikou meditácie a učí sa žonglovať. Má telo v rovnováhe, stelesnenie antickej kalokagatie. Extrovertný flegmatik, či naopak? To je jedno. Nikdy by to nespravil.
Ešte pred mesiacom sme boli spoluúčasťou tímu neziskovej organizácie, ktorá na festivale prezentovala svoju prácu. Ochraňuje ženy trpiace domácim násilím. Myslela som si, že nie, ja nie som jednou z nich. Prvýkrát mal proste nervy, stres, nikto nie je dokonalý. Druhýkrát, oukej, toto mi už zmysel nedávalo. Ostala som v šoku a nečinnosti. A jemu to bolo až príliš ľúto. Jeho „mrzí ma to“ ma desilo najviac, usvedčovalo ma to v tom, že to nebola len moja hysterická historka. Na tretíkrát modrina a rozbité okuliare, odvtedy som ho nevidela.
Zmizol na mesiac preč, odišiel hľadať svoju vnútornú rovnováhu na Cejlón a všetku našu lásku vyhodil do mora. Mňa zanechal variť sa uprostred sivej betónovej džungle so šumom mora v hlave a oceánom v dlaniach. Ach, tá horúčava. Niekedy som sa túžila vypariť ako mláčka vody po rannom daždi. Zo začiatku mi to azda ani nedochádzalo, vreli vo mne hnevy a búrili sa xantipy, zbesilo som ťukala do telefónu esemesky plné jedovatých slov. Až som sa raz zastavila a vydýchla zo seba všetok hnev. Ráno som sa zobudila a zistila som, že vo mne ostal len smútok.
Celé tri mesiace som v Bratislave nestretla známu tvár, na uliciach samé cudzie duše. Sú tri hodiny ráno, s kolegyňou sa tackám z jednej strany cesty na druhú smerom domov. Keď tu zrazu, oproti nám si vykračuje mužská postava. Tresnem si po čele, predsa si sa včera vrátil z tej svojej cejlónskej duchovnej púte. Spoznala by som ho, aj keby bol navlečený v čiernom vreci. Tá tvoja chôdza, topánky zošlapané na stranách dovnútra, vlečieš jednu nohu za druhou, och, ako ma to vedelo občas vytočiť. Športovec, ale pri chôdzi také nemehlo. Náhoda? Chcel mi tým osud niečo naznačiť? Možno som si vtedy myslela, že aj hej, no ako čas plynul, vedela som, že to boli už iba túžobné dohady mojej smutnej duše.
Leto skončilo, opustila som preplnenú prázdnu metropolu a odišla som do mesta, v ktorom sme začali budovať náš vlastný svet, našu vlastnú rodinu. No teraz už bez teba. Ešte sme sa sem tam stretli, sem tam poláskali, ešte sme si párkrát úprimne pozreli do očí, no už sme nedokázali vzdorovať času, ktorý nás nemilosrdne pripravil o všetky ilúzie nášho spoločného života. Bála som sa ťa už vtedy, bože, veď si bol silný, statný muž, čo som oproti tebe ja, slabá uplakaná žena lipnúca na tvojich perách akoby to bola posledná slamka v mori plnom nešťastia. Dnes sa ťa bojím ináč, bojím sa ťa stretnúť na ulici, v škole, v obchode, v autobuse. Moja myseľ si spravila z teba strašiaka, nevyjdem na ulicu bez myšlienky, že ťa možno niekde stretnem. A čo potom? Čo potom? Aj tak sa len kŕčovito usmejem a utekám čo najrýchlejšie preč. Neviem si predstaviť, že by sme sa rozprávali, s tebou, s ktorým som dlhé roky viedla nekonečné rozhovory. Si ako ježiško: píšem ti, píšem, ty neodpovedáš a to, čo chcem, aj tak nedostanem. Niekedy mám pocit, že si len odcestoval niekam spoznávať sám seba a ešte dnes večer prídeš, zazvoníš dvakrát na zvonček, ja otvorím a padneme si do náručia.
Znamenal si pre mňa veľmi veľa. S tebou som našla samú seba, vytiahol si ma zo všelijakých šlamastík, dárlin. Dúfam, že budem dobrá žena. Aj bez teba. Dúfam, že budem dobrá matka. Aj bez teba. Dúfam, že som dobrý človek. Aj bez teba.
Pseudoblog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
áách, tak ..
inak určite budeš dobrá žena. Ešte lepšia a silnejšia. Držím prsty, nech to prebolí čo najrýchlejšie..