Túto únavnú životnú frašku narušil jeden októbrový upršaný deň. Akoby život len chcel potvrdiť moje predchádzajúce slová. V poslednom čase som naozaj nemal chuť žiť. Stratil som jediného človeka, na ktorom mi kedy záležalo. Stratil som ju, svoju druhú časť duše a nemal som pocit, že ešte niekedy budem schopný milovať tak úprimne a vrúcne ako som miloval ju.
Vonku fúkal silný vietor a lialo ako z konvy. Stál som na jednej nohe v preplnenej MHD-čke. Autobus si to šinul po moste, keď zrazu, akoby hrom z jasného neba, nastal oohlušujúci TRESK. Tuším ma boh vzal za slovo, keď som tvrdil, že sa mi neoplatí ďalej žiť. Myklo mnou dopredu. Spadol som na hŕbu spolucestujúcich. No vtom do nás zozadu narazilo druhé auto a mňa hodilo dozadu. Pamätám si ešte na silnú bolesť hlavy a potom nič. Zobudil som sa v bielej izbe, pravdepodobne nemocničnej. Zažmúril som oči od bolesti. Keď som ich opäť otvoril, vedľa mojej postele na drevenej stoličke sedel on. Usmieval sa na mňa. Ja som len nechápavo hladeľ. Skúsil som sa rozpamätať na tú tvár. No nevedel som si ju nikam zaradiť. Niekto z práce? Alebo zo školy? Vzdialený príbuzný, starý známy, nový známy, sestrin ex, elektrikár, poštár? No nikam som si ho nevedel zaradiť. Prehovoril.
„Ahoj! “
„Ahoj...odpovedal som. Hlas som mal neistý, bolo vidno, že som bol dlho ticho. „Kto si? “
on sa len pousmial a odvetil: „Veď ty ma spoznáš...“
Venoval mi tajomný pohlad a odvtedy sme stále spolu. Odvtedy môj život má konečne zmysel. Aspoň sa mi tak zdalo....
Moja prvá vražda bola asi mesiac po tom, ako ma pustili z nemocnice. Bola veľmi chladná noc a ja som striehol pri jednom zo straromestských bytov. Srdce mi búšilo ako vždy, keď som bol so svojou priateľkou. A teraz možno aj viac. Vlastne kvôli nej sa toto všetko deje. Táto žena musí umrieť. On to tvrdí a ja mu vo všetkom stopercente dôverujem. Podvádza svojho praiteľa. Trhá mu život. A ja s jeho pomocou jej v tom zabránim!
Odkedy som vyšiel z nemocničnej izby, zistil som o ňom veľa vecí. Zistil som, že ho vidím len ja. Je tu stále, nonstop. A s ním sa žije oveľa jednoduchšie. Pomáha mi v rozhodovaní a pomohol mi dostať sa z tej hlbokej depresie, v ktorej som sa ocitol vďaka mojej bývalej.
„...ale musíš byť precízny, počuješ? Nemôžeš si dovoliť spraviť chybu! “ opakoval mi stále dokola. Aj teraz som to počul všade naokolo. Jeho šepotavý hlas ozývajúc sa v nekonečnej tme.
Vo vchode sa zažlo svetlo. Otvorili sa dvere. Najprv vyšla mladá žena zababušená vo veľkom luxusnom kožuchu. Niekto ju chytil za lakeť a pritiahol ju k sebe. V slabom svetle pouličnej lampy som toho veľa nevidel, ale všimol som si chlapskú ruku, ako sa kĺže po ženinom zadku. So smiechom sa odtiahla, vtisla mu na líce posledný bozk a vykročila do tmavej noci v ústrety smrti. Zatiaľ ani len netušila, čo ju čaká. S ľahkým úsmevom na perách, v mysli sa pohrávala s myšlienkou, aké by to bolo nastálo. Ale po chvíli uvažovania prišla na to, že by to nebolo ono. Bavilo ju to tajomno...
Kráčala po ulici. Zdalo sa, že jej kroky sa ozývajú celým mestom. Vtedy som vyrazil za ňou ja. „Buď nenápadný...“ šepkal mi on. A ja som si mrmlal, nenápadný, nenápadný. Dostal som ju, keď stála na prechode a vyzerala auto. Chytil som ju zozadu za krk. Chvíľu kričala, no potom prestala.
„Ty šľapka...“ zašeptal jej do ucha on. Alebo som to bol ja? Niekedy si už nepamätám, kto čo spravil alebo povedal, taký sme boli zohratí. Jej jemnými perami vyšiel posledný výdych a ostala ležať na chodníku nechybná ako bábka. Ostal som sa na ňu pozerať.
„Bežme, bežme preč! “ kričal, no ja som len stál. On bol už ďaleko. A ja som len stál. Triasli sa mi ruky. Vlastne triasol som sa na celom tele. Nevedel som sa odlepiť od tej ženy. Zabil som ju! V hlave mi stále znel jej posledný výdych. Rozplakal som sa. Plakal som do dlaní ako malé dieťa. No vtom prišiel on a bezcitne ma odtiahol preč.
Moje ďalšie vraždy boli podobné. No počase som sa naučil ovládať svoje emócie a robil som to chladnokrvne ako pravý vrah. Nikdy mi neprišli na stopu. Bol som najlepší masový vrah sveta! Alebo to bol on...?
Jedného večera som čakal ako v prvú noc pri jednom vchode. Stál som opretý o kandeláber a čakal ženu. Nijako som ich nerozlišoval, všetky sa podobali tej jednej, či boli chudé, tučné, plavovlasé alebo brunetky. Podobali sa tej mojej. Nebolo dňa, kedy by som sa na ňu nemyslel. Ibaže teraz som to už ani nevnímal ako nejaké citové vypätie. No túto noc som sa akosi viac nad ňou zamyslel.
„Sústreď sa, “ zahriakol ma hlas jeho. Vyrovnal som sa a zaostril.
Konečne sa otvorili dvere. Vyšla z nich mladá žena, tak ako vždy. Vo dverách malo nastať horúce lúčenie, ako som bol zvyknutý, no konal sa len letmý bozk na líce. Ešte jedno objatie a zavreli sa dvere. Žena šla po ulici pomalým krokom, akoby rozmýšľala, či sa vráti. Obzrela sa a zastala. No zavrtela hlavou a pokračovala po chodníku. Ja som opustil pouličnú lampu a vydal sa nenápadne za ňou, s ním v pätách. Zastala na prechode ako tá žena, ktorá bola mojou prvou obeťou. Prikradol som sa k nej zo zadu a zaškrtil som ju. Spravil som to rýchlo, ani sa nestačila poriadne brániť. Spadla na zem tvárou obrátenou ku mne. Zadíval som sa do jej mŕtvych očí. Bola to ona.
Bola to tá, ktorá ma tak strašne zranila. Ktorá mi tak veľmi ublížila. Ktorú som tak hrozne miloval. Stál som tam a neodtiahol ma ani on. Ani varovania, že ma tu nájde polícia. Bol som ako nadrogovaný. Všetky zvuky ku mne priliehali akoby z trojnásobne väčšej dialky než v skutočnosti a trikrát pomalšie. Zahmlievalo sa mi pred očami a nevidel som nič, len tmu a jej oči. Jej modré oči, ktoré mi v živote toho toľko dali.
Pustil som sa do behu. Utekal som ako o život. On bežal vedľa mňa. Zastal som v strede mosta. Otočil som sa tvárou v tvár jemu.
„Čo si mi to dovil spraviť? Ty idiot, ja som ju zabil! Zabil som ju kvôli tebe! Ako si mi to mohol dovoliť? ! “ kričal som naňho. Moje nahnevané slová zamĺkli v mojich vzlykoch. Plakal som ako ešte nikdy. Mal som pocit, že ten smútok, hnev a všetko ostatné, čo sa vo mne práve miešalo ma roztrhne. Preliezol som zábradlie mosta.
„Nerob to, “ šepkal šialeným hlasom. Otočil som hlavou. Oči mal krvavé, s maniackým výrazom v tvári. Líca mal mokré od sĺz. To ma zarazilo. Otvoril som ústa, že mu odpoviem. Otvoril ich aj on. Natiahol som ruku, aby som sa ho dotkol. Natiahol ju aj on. Dotkol som sa studeného plechu odrážajúceho môj odraz.
A vtedy som sa pustil. Padal som dolu, do ľadovej vody, ktorá bola mojím osudom. A on padal so mnou.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár