„Prestaň do toho trieskať!“ zahriakla ho Miriam nervózne, podráždene, nahnevane a isto mala plač na krajíčku.
Eugena to vytrhlo z hypnózy. Prudko otočil hlavou k miestu, odkiaľ sa ozval nahnevaný dievčenský hlas. Chlapec hlavou z celej sily vrazil do zvonkohry, ktorá sa akoby na protest rozcinkala hlasnejšie, ako mala vo zvyku.
Od postele naňho zaútočil veľký, hipisácky ladený vankúš. Eugen sa chcel uhnúť no spôsobil len ďalšie rozhorčené výkriky a sťažnosti na jeho nešikovnosť, pretože zvonkohra opäť dostala slovo.
„Upokoj sa, Miriam,“ vravel jej vystrašený Eugen, keď z tmy vyskočilo uplakané dievča. Zohlo sa, zdvihlo vankúš a pritisla si ho na hruď a brucho. Zadúšajúc sa vzlykmi zvdihlo hlavu k Eugenovi. Jej veľké modré, no momentálne skôr červené, uplakané oči naňho hľadeli akoby z konca tmavého tunela, pretože tu ešte stále bolo prítmie, Miriam bola nízka a teraz keď ešte obíjmala vankúš, tak sa o pár centimetrov zmenšila.
Pomaly podišiel k nej a jemne ju objal. Miriam sa stále triasla od plaču, no po chvíli sa trochu upokojila. Posadil ju na postel a pobozkal ju. Zovrel ju do náručia a neprestával ju bozkávať. Chutila slano, pretože mala celú tvár zmáčanú slzami. Uložil ju do postele, poutieral jej slzy z tváre a ľahol si k nej. Zozadu ju hladkal po brušku a spieval jej úspávanky. Teda, snažil sa spievať.
„Miriam,“ oslovil ju potíšku. Chviľu bolo ticho, Eugen čakal na reakciu dievčaťa. Odpoveďou mu bolo ufňukané smrk.
„Ria, neboj sa, nejako to zvládneme. Ja, ja sa budem snažiť ako najviac dokážem! Nenechám ťa v tom samú, zlatko...“ začne. Má pocit, že vraví len prázdne frázy a dievča sa opäť rozhnevá. Trošku sa odsunie, keby mala náhodou znovu chuť niečo po ňom hodiť alebo ho ubuchnátovať k smrti.
Miriam sa usmeje. No je to taký úbohý pokus o úsmev, že Eugenovi príde až do plaču. Posadí sa na posteli a zaborí hlavu do dlaní. Začne sa ospravedlňovať, pretože vie, že je za to zodpovedný hlavne on.
Dievča sa k nemu pritúli k nemu.
„Ľúbim ťa,“ zašepká mu, no on akoby nepočul a príde to k nemu až po pár sekundách. Pozrie na Miriam, dievča, na ktorom mu tak nesmierne záleží, uvedomujúc si, že jej pokazil život. Ria mu chytí ruku tými jej drobnými prstami a položí si ju na brucho. Usmeje sa. Tento pokus o úsmev je oveľa úspešnejší ako predošlý a Eugenovi akoby nalial do žíl nové sily.
Stisne jej rúčku a začne šepkať niečo v tom zmysle, že si nájde prácu niekde v meste, isto si ju nádje, veď koľko iných miest mu ponúkali okrem cirkusu a budú spolu bývať v malom domčeku... ústa mu zájdu k jej ušku, jemne jej doň fúkne a pomaly jej začne bozkávať krk. Miriam za však odtiahne, vyslobodí si ruku z tej jeho a vyskočí na postel s tým, že si udrie hlavu o plafón. Zakňučí ako mača, ktorému prejdú po chvoste a začne sa vyplašene spytovať.
„To budem musieť odísť z cirkusu? Ja... ja? A.. a čo budem robiť?“ koktá ako malá školáčka. Eugen sa zatvári nechápavo, asi si ešte stále neuvedomil, že by sa mal tváriť skôr neurčito, aby sa vyhol možnému útoku na jeho osobu. „Akože, čo budeš robiť? A čo by si chcela robiť, budeš sa starať o dieťa...“ Miriam sa opäť rozplače a klesne na postel.
„Odídem... a práve teraz, keď sa mi tak darí. Ja nechcem opustiť cirkus, ja nechcem odísť! Nič iné neviem, nemôžeš...“ plače do dlaní, takže chlapec počuje len každé druhé slovo.
Vzdychne si a rozmýšľa, či je táto jej náladovosť spôsobená tehotenstvom alebo či bola takáto vždy.
Spomenie si na chvíle, keď sa spoznávali, keď zisťovali, že nevedia bez seba vydržať.
Bola vypočítavá a vedela, kedy má čo spraviť, kedy ako zareagovať. Akoby mala na všetko strategický plán a jeho cieľom bolo omotať si ho, jeho- Eugena, okolo prsta a spôsobiť mu ťažkú závislosť na jej prítomnosti, bozkoch a pohľadoch. Pamätá si na to, ako nikdy nevedel predvídať jej správanie a reakcie.
Keď doniesol niečo v presvedčení, že je to ten najlepší darček na svete, tak sa rozčertila a vravela, že ju vôbec nepozná a skončilo to pri tom, že ju nemá rád. A naopak, niekedy ju potešil obyčajním gestom a jej radosť sa mu zdala až prílišná, veď to bola úplná malichernosť.
A teraz, keď je tehotná sa to ešte zhoršilo. Jej nálady podliehali nejakým divným sinusoídam, ktoré sa vlnili nevedno podľa čoho.
Vzdychol si. Nevedel, čo jej má povedať. Má úplnú pravdu. Pokazil jej život a nemôže od nej chcieť, aby opustila cirkus. Potajme dúfal, že nemá v úmysle ísť na potrat. Aj keď vedel, že toto neželané tehotenstvo je hrozná vec, nechcel, aby prišieli o niečo, čo patrilo iba im dvom.
„Zlatko, Ria, Ria moja...“ Maringotkou sa rozliehali všetky možné milé pomenovania, ktoré mu prišli na um. Pobozkal ju. Rukou jej zašiel pod tričko a hladkal ju po brušku. Mala ho teplé, akoby jej na ňom celý čas sedel priaduci kocúr. Zacítil búchajúce srdiečko. Vedel, že po dvoch mesiacoch je nepravdepodobné, že dieťatku sa už vyvinulo srdiečko, bola to isto len tepna, v ktorej bol cítiť pulz, no aj tak mu to rozlialo úsmev na tvári.
„Čo sa usmievaš, nie je tu nič do smiechu,“ zahriakne ho Ria.
„Ach, zlatko, do smiechu nie, ale do úsmevu áno,“ odváži sa jej oponovať. „Ria, Ria, veď to je také krásne! Mám z toho takú radosť, aj keď viem, že je to skôr pohroma. Zlatko, zlatko,“ šepkal jej. Miriam sa zamyslela. Zdvihne hlávku k stropu a behá po ňom pohľadom. Pohladká ho po vlasoch.
„
Ach, trdlo, ja viem. No bolo by to ešte krajšie, keby to nebolo práve teraz, ale o pár rokov!“ vzdychne si. Íska mu vlasy a Eugen má pocit, že začala priasť ako ten imaginárny kocúr, ktorý jej zohrieval bruško. Zdvihne zhlavu, pobozká ju.
Usadí si ju obkročmo na nohy a neprestajne jej rukou prechádza po brušku a usmievajúc sa ju bozkáva.
Vtom vtrhnú do maringotky podgurážení rodičia Miriam a zvonkohra sa opäť rozospieva, no tentokrát cinká príliš dlho, pretože dovnútra vtrhol spolu s rodičmi aj vietor, ktorý rád provokuje tehotné slečny. Miriam odskočí od Eugena a zakryje si uši dlaňami. Otec drží v ruke fľašu vína a smeje sa. V tomto meste mali dnes posledné predstavenie a to predsa potrebuje poriadnu oslavu!
„Tuším vás ešte necháme,“ vraví mama a nevkusne sa pri tom zachichoce. Eugen v tme prevráti oči do stropu.
„Len nech o deväť mesiacov neprídeš s deckom,“ dodá otec a zdvihne fľašu k ústam. Miriam a Eugenovi akoby zamrzli mysle.
Po chvíľke sa Miriam tíško ozve, že nie za deväť, ale za sedem mesiacov. Rodičom to najprv samozrejme nedôjde, a mama jej oponuje, že ešte predsa vie, ako dlho sa nosí dieťa pod srdcom. No Miriam len nemo pozerala do zeme a Eugen sa k nej postavil a chytil ju za ruku.
Rodičia zostanú stáť bez pohybu a len sa na nich zhrozene dívajú.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
romika
27. 12.decembra 2009 19:44
Vau... Nemám slov Keď mne sa to tak strašne páči Dúfam, že neukončíš to teraz, píš ďalej Chcem vedieť, ako to všetko skončí
Napíš svoj komentár